Kríza, spôsobená pandémiou, okrem vyplavenia názorov typu „umelci k lopate“ (na niekom sa predsa treba odreagovať…), ukázala v pravom svetle i to, že ochorenie Covid 19 krízu v kultúre nespôsobilo: len ju výrazne prehĺbilo.
V prvých mesiacoch po prepuknutí krízy bolo pre nás absolútnou prioritou prijatie rýchlych, jednoduchých a adekvátnych kompenzačných opatrení pre umelcov a subjekty pôsobiace v kultúre, pretože boli neraz až likvidačne postihnutí prijatými opatreniami, ktoré im sťažili resp. znemožnili vykonávať svoju činnosť (či a ako sa to podarilo, je témou, ktorá ešte nie je uzatvorená). Zároveň sme už vtedy hovorili o nutnosti pripraviť sa na stav po doznení krízy, na nutnosť prijať nevyhnutné a dlho odkladané opatrenia, ktoré umožnia kultúre prežiť, pomôžu vytvoriť také podmienky, aby boli umelci schopní zarobiť si svojou tvorivou prácou na živobytie (aby čím skôr prestali byť odkázaní na darované „ryby“ vo forme kompenzácií, ale boli schopní sami si „ryby“ chytať).
RÝCHLOSŤ prijímania rozhodnutí i ich uvádzanie do praxe je dlhodobým problémom. Pripomeňme si, aká bola situácia už pred prepuknutím pandémie. Na zasadaní Rady vlády pre kultúru 28. júna 2019 som sa k efektívnosti a rýchlosti prijímania opatrení v kultúre vyjadril veľmi kriticky, citujem:
Aj keď chápeme, že problémov v kultúre i v spoločnosti nie je málo a vyriešiť všetky naraz nie je možné, neraz nevieme vysvetliť umelcom, ktorých v Rade vlády pre kultúru zastupujeme, ne/činnosť Ministerstva kultúry pri riešení problémov, ktorých riešenie žiadame a v mene umelcov navrhujeme i viac ako 13 rokov, pri ktorých sa dá domnievať, že dochádza k reálnej diskriminácii umelcov, pri ktorých je riešenie už takmer na dosah, pri ktorých už dokonca existujú zásadné rozhodnutia MK SR resp. Vlády SR, pri ktorých po úspešnom začiatku niekoľkoročná nečinnosť znehodnocuje a spochybňuje i to, čo sa už dosiahlo, či pri ktorých riešenie ani nevyžaduje finančné prostriedky z verejných zdrojov. Podceňovanie významu kultúry a z toho vyplývajúce neriešenie jej problémov má hlbšie korene. Chceme zdôrazniť, že samotná komunikácia s odbornou verejnosťou je prvým krokom, ale nestačí, ak na ňu nenadväzujú racionálne riešenia v praxi. Je naozaj prekvapením, že nespokojnosť umelcov na Slovensku narastá?
V ďalšej časti som na uvedenom zasadaní až neuveriteľné pomalé reakcie „štátu“ ilustroval aj číslami na konkrétnom prípade (Štatút umelca), citujem z textu:
Pozadie neúspechu, nevyužitia šance pozitívne zviditeľniť Slovensko. Čísla na porovnanie (a zamyslenie):
3 dni stačili zástupcom umelcov na prípravu konceptu medzinárodného odporúčania UNESCO.
27 minút stačilo Danielle Cliche, tajomníčke Dohovoru UNESCO o podpore a ochrane rôznorodostí kultúrnych vyjadrení, Paríž (dôležitý Dohovor UNESCO z r. 2005 ratifikovalo už cca 145 štátov vrátane Slovenska) na písomnú reakciu na náš návrh; komunikáciu v rozsahu 6 mailov sme zvládli v priebehu 2 hodín a 45 minút (posledné slovo Danielle Cliche, keď sme si ujasnili ďalší postup, bolo: „Great!“),
3,5 roka nestačilo Ministerstvu kultúry SR na vecnú konzultáciu s autormi návrhu k prípadným nejasnostiam či alternatívam a na doriešenie oficiálneho postoja, či už zamietavého (bolo by dosť prekvapujúce, ak by malo MK SR výhrady k podstate návrhu, ktorý nemal ambíciu prekročiť rámec zákona, ktorý to isté ministerstvo predložilo Národnej rade SR a ktorý bol len niekoľko dní predtým Národnou radou SR schválený…) alebo súhlasného, hoci aj s výhradami (čo by umožnilo poveriť odborný tím definitívnym dokončením, čiže úlohou preveriť každé slovo, prepracovať, doplniť či skrátiť znenie návrhu, sprievodného zdôvodnenia i anglického prekladu).
Napriek predpokladom, napriek sľubne rozbehnutému procesu (a množstvu práce v predchádzajúcich rokoch tak zo strany občianskej spoločnosti, ako aj MK) sme možnosť, ktorú sme mali v rámci prvého zastúpenia Slovenska v Medzivládnom výbore UNESCO (jún 2015 – jún 2019) v rámci prerokovávanej témy Štatút umelca dňa 6. júna 2019 v Paríži na pozitívne zviditeľnenie Slovenska nevyužili.
K rýchlosti prijímania opatrení po prepuknutí pandémie.
V krízovej pracovnej skupine, zriadenej na jar pri MK, sme od začiatku navrhovali vyhnúť sa úzko zameraným dotačným schémam a pokúsiť sa radšej zjednotiť a zjednodušiť formu pomoci pre celú kultúrnu sféru. Akútne problémy v kultúre sú veľmi rôznorodé (niekto má problém s úhradou nájmu či lízingových poplatkov, iný s platmi pre zamestnancov, atď). Pre jednotlivcov i subjekty, pôsobiace v oblasti umenia a kultúry, sme navrhovali stanoviť finančnú kompenzáciu za každý mesiac trvania mimoriadnych opatrení vo výške určeného percentuálneho podielu z 1/12 príjmu podľa daňového priznania (za posledný rok, resp. z priemerného mesačného príjmu za posledné 3 roky), zníženého o prijaté príspevky od štátu, samosprávy a z fondov. Pri jednotlivcoch sme žiadali uplatniť kombináciu viacerých zdrojov príjmu (pretože závislosť na viacerých zdrojoch príjmu je pre prácu v umení typická), zároveň by však pri jednotlivcoch i subjektoch platil schválený maximálny limit celkovej poskytnutej pomoci.
Návrh sme zdôvodnili. Riešenie by bolo naozaj jednoduché, ľahko overiteľné (založené len na jedinom údaji o príjme) a hlavne rýchlo realizovateľné. Možnosť rýchlej a výraznej podpory kultúry, akou sa vybrali mnohé krajiny (bod 1 prílohy https://svu.sk/sk/ako-prekonat-krizu-v-umeni-cielom-su-goly-nie-pobehovanie-po-ihrisku/) sa však do praxe nedostala. Na Slovensku sa začali uplatňovať čiastkové dotačné schémy. A mnohí v kultúre (podľa publikovaných informácií ich v kultúre pracuje vyše 200 000) cez záchrannú sieť počas doterajšieho priebehu prepadli. Oznámenie o uvoľnení väčšej finančnej sumy na podporu kultúre bolo zverejnené v auguste, podmienky jej poskytovania sme sa dozvedeli v septembri, kiná a Audiovizuálny fond dostanú finančné prostriedky v októbri, rozhodnutia FPU (ktorý rozdelí väčšinu sumy) o (ne)schválení žiadostí budú zverejnené až v decembri. Trištvrte roka po prepuknutí pandémie… 9 mesiacov potom, ako mnohí – nie vlastnou vinou – prišli o celý či takmer celý zdroj svojho príjmu a dodnes sú v ťažkej či neriešiteľnej situácii. Je naozaj prekvapujúce, že napriek pozitívnym prísľubom a zrealizovaným čiastkovým krokom je kultúrna obec zneistená? Je naozaj prekvapujúce, že tempo prijímania opatrení sa nestretáva v kultúre s nadšením, že sa objavili mnohé negatívne reakcie? A pandémia sa rozbieha už v druhej vlne …
Je nevyhnutné počítať s tým, že aj po skončení mimoriadnych opatrení bude – v lepšom prípade — pretrvávať celé mesiace, kým sa obnoví záujem verejnosti o kultúru aspoň v pôvodnom rozsahu. V horšom prípade sa môžu negatívne dôsledky prejavovať i niekoľko rokov: môže nastať masívny odklon od živej kultúry (divadlá, koncerty, galérie, kultúrne podujatia v najširšom slova zmysle) k online formám kultúry i „nekultúry“ (vo forme lacnej nenáročnej zábavy). Preto bude nevyhnutné prehodnotiť celkovú podporu kultúry tak z hľadiska kvalitatívneho, ako aj kvantitatívneho, vrátane systematického úsilia o pozitívnu zmenu postoja verejnosti ku kultúre (bod 2, viď )
Roky sa aktívne zapájam do riešenia mnohých problémov kultúry či právneho a sociálneho postavenia umelcov, roky som v mene umelcov členom takmer všetkých poradných orgánov pre kultúru, po prepuknutí pandémie aj krízovej pracovnej skupiny MK. Okruh problémov, ktorým sa venujem, je veľmi široký (bod 3, viď ).
Niečo sa predsa len podarilo. Otázkou však je, či sa urobilo dosť. Je v poriadku, že tie isté problémy stále „tlačíme“ pred sebou 5, 10 či 15 rokov? Nie vždy je to len o peniazoch. Nie vždy musí vyriešenie problému automaticky znamenať aj zvýšenie nákladov zo strany štátu. Niekedy by stačil zdravý rozum, racionálny prístup, napr. pri uplatňovaní základných princípov vyjednávania: najprv vypočuť druhú stranu, kriticky prehodnotiť a zvážiť predložené argumenty a až potom reagovať. Čo výrazom „až potom“ myslíme: nereagovať unáhlene, neplytvať silami na vyvracanie argumentov, ktoré návrh vôbec neobsahuje. Aj keď je to prekvapujúce, stretávame sa s tým: berie to energiu i čas a výsledkom sú premrhané príležitosti. Niekedy sa vnucujú pochybnosti, či zástupca druhej strany naozaj návrh čítal (hoci ho komentuje…). Čo výrazom „až potom“ určite nemyslíme: namiesto sústredenia sa na problém (riešiteľný v horizonte niekoľkých stretnutí či týždňov) a intenzívnych rokovaní v reálnom čase, nekonečné predlžovanie procesu (reagovaním až po mnohých mesiacoch, stanovovaním termínov stretnutia v intervale raz či dva krát do roka, nezvolaním už ustanovených pracovných skupín hoci aj 2 roky…), takže štvorročný mandát akejkoľvek vlády je potom samozrejme prikrátky a po každých voľbách začíname v mnohých otázkach zase takmer od nuly.
Buďme spravodliví, sú aj pozitívne príklady (bod 4, viď ). Áno, žiadna vláda nedokáže splniť všetky očakávania: problémov je veľa a niektoré naozaj nie sú riešiteľné na počkanie. Ale čo s tými, ktoré riešiteľné sú? Ktorých vyriešenie môže pomôcť, hoci ani nevyžaduje financie z verejných zdrojov? Na už spomenutom zasadaní Rady vlády pre kultúru (27. júna 2019) som povedal, že cieľom hry sú góly, nie pobehovanie po ihrisku. Čo tým myslím: uvediem konkrétne príklady z odborných rokovaní počas posledných 12 mesiacov k návrhu Slovenskej koalície pre kultúrnu diverzitu (SKKD) na oživenie trhu s umením.
K občasným úskaliam dochádza tak pri komunikácii s predstaviteľmi štátu (citát z nášho vyjadrenia „… prečítal si niekto celý návrh SKKD pred tým, ako k nemu sformuloval stanovisko?“ - bod 5, viď ), ako aj pri komunikácii s predstaviteľmi odbornej verejnosti. 16. júla 2020 sa stretla pracovná skupina MK k tzv. sponzorskému zákonu. Zákon (resp. súbor opatrení) sa pripravuje s cieľom podporovať súkromné investície do kultúry a rozšíriť tak možnosti na jej viaczdrojové financovanie. Zámer jednoznačne podporujeme.
Členom pracovnej skupiny som návrh SKKD na oživenie trhu s umením, vrátane komentáru „40 dôvodov PREČO“ (viď https://svu.sk/sk/40-x-preco/) poslal ešte pred zasadaním. Zo strany MK zazneli 2 vecné otázky, s ktorými nemáme zásadný problém. Priestor na detaily nebol, ale vážime si vyjadrenie, že sa návrhu budeme bilaterálne venovať. My sme kedykoľvek pripravení vysvetliť prípadné nejasnosti a spoločne hľadať priechodné riešenie. Hoci aj zajtra: od 16. júla čakáme na termín pracovného stretnutia k návrhu.
Z pohľadu umelcov návrh nie je len teoretickou diskusiou: na vlastnej koži pociťujú v každodennej realite dôsledky platnej, podľa ich názoru diskriminačnej právnej úpravy, výrazne znižujúcej šancu uživiť seba a svoje rodiny tvorivou prácou. Prácou, na ktorú sa štúdiom roky odborne pripravovali a ktorej sa venujú neraz celý svoj život. Ich hlas je už 15 rokov len hlasom volajúceho na púšti. Nevzdávame to, pretože problém považujeme za riešiteľný. Nevzdávame to, pretože si vážime dlhodobú a opakovane vyjadrovanú podporu umelcov, v mene ktorých návrhy predkladáme. Uvedenej problematike sa intenzívne venujeme roky (prvý krát sme v tejto veci oslovili ministra kultúry F. Tótha otvoreným listom 6. februára 2006), komunikujeme s umelcami, odbornou verejnosťou i predstaviteľmi štátu na rôznych úrovniach. Návrh má dlhodobo podporu najväčších organizácií umelcov na Slovensku (Slovenskej výtvarnej únie a Slovenskej koalície pre kultúrnu diverzitu) so širokou členskou základňou umelcov. Aj po toľkých rokoch diskusií sa však na uvedenom zasadaní objavili reakcie – prekvapujúco z našich radov, z kultúry — ktorých racionálne jadro nám uniká. Nespochybňujeme právo na vyjadrenie názoru, ale bez dostatočného priestoru na diskusiu a vysvetlenie postojov môže byť výsledkom rozpačitý či zmätený celkový dojem. Najmä z pohľadu nezaujatého pozorovateľa, ktorý nepozná problematiku do hĺbky. Nastoleným otázkam či komentárom sa nevyhýbame, naopak: považujeme za potrebné sa k nim vyjadriť. Neuvádzame mená tých, ktorých citujeme (nebojujeme s odborníkmi ani s inštitúciami, ktoré reprezentujú – rešpektujeme ich), polemizujeme len s názormi, ktoré na odbornom zasadaní odzneli a ku ktorým máme vecné výhrady (bod 6, viď ).
Dovoľte citovať bod 31 z uvedeného dokumentu 40 dôvodov PREČO, ktorý mali všetci členovia pracovnej skupiny k dispozícii:
Naozaj majú výtvarní umelci horšiu pozíciu ako ostatní? Dovoľte ilustrovať to na príklade zo športu. Predstavte si pravidlo, v zmysle ktorého by v behu na 10 km niektorí športovci štartovali zo základnej čiary, ale väčšina športovcov by štartovala z čiary predsunutej o 2 km dopredu.
Je to nepredstaviteľné, je to neakceptovateľné? Áno, je: bolo by to zjavne nefér.
Ale presne takéto pravidlo – ZNEVÝHODNENIE jednej skupiny o 20% — platí v daňovej oblasti: práve to chce návrh SKKD riešiť. Návrh nežiada žiadnu výhodu: navrhuje len to, aby na začiatku pretekov stáli všetci na rovnakej štartovacej čiare.
Ak má niekto problém prepočítať si, aký bude dopad na verejné financie (ak na jednej strane ubudne 200 Eur a na druhej strane tých istých 200 Eur pribudne – viď bod 13, https://svu.sk/sk/40-x-preco/) sme ochotní hoci zapožičať kalkulačku. Odpusťte iróniu: nadhľad a smiech nám dodávajú silu pokračovať, hoci sa 15 rokov stretávame s nepochopením a nekompetentnými vyjadreniami. My však nechceme byť negatívni, veríme v zdravý rozum. Snažíme sa konštruktívne a vecne argumentovať. Znovu a znovu. Opakovane vyjadrujeme ochotu zúčastniť sa na rokovaniach a čeliť vecným argumentom. Kedykoľvek. Hoci zajtra.
Poznámka na záver
Emócie sú nepochybne dôležitou súčasťou genetickej výbavy umelcov a je to tak v poriadku: umenie bez emócií je nepredstaviteľné. Aj naše vyjadrenia majú niekedy expresívnejší charakter. Pri rokovaniach, pri vyjednávaní s predstaviteľmi štátu by však mala mať prednosť otvorená vecná argumentácia, ale aj vzájomný rešpekt, odosobnenie sa a konštruktívna spolupráca s cieľom dopracovať sa k výsledku. Je prirodzené, že záujmy z pohľadu rôznych oblastí umenia sa v detailoch líšia, ale veríme v zmysel vzájomnej podpory aj vtedy, keď vyriešenie konkrétneho problému nášmu sektoru či nám osobne priamy benefit neprinesie. Veríme, že „cechová“ spolupráca a spolupatričnosť v rámci kultúry má zmysel. Nie je to jednoduché. O to viac teší, keď sa to v konkrétnych prípadoch podarí, keď dokážeme prekročiť svoj tieň: práve vďaka tomu sme vo viacerých prípadoch uspeli.
Vyjednávanie s predstaviteľmi štátu nie je nikdy jednoduché, ale – ako som sa pred časom vyjadril — nemusíme si vzájomne ísť automaticky po krku. Spoznali sme mnohých, ktorí naozaj mali úprimnú snahu problémy riešiť, ktorých si vážime, s ktorými cítime vzájomný rešpekt, s ktorými je radosť spolupracovať: odborne i ľudsky.
Navzájom sa potrebujeme. Veľmi zjednodušene: my umelci pracujeme v nespočetných poradných orgánoch síce spravidla zadarmo (hoci je to odborná a neraz vyčerpávajúca práca na úkor vlastnej kariéry i rodiny, zahŕňajúca štúdium stoviek strán domácich i zahraničných dokumentov a nekonečné rokovania, práca vyžadujúca skúsenosti, ktorú preto nemôže robiť hocikto; ako správy z inej planéty na nás pôsobia informácie v médiách, že štát platí za poradenské služby aj 900 Eur na hodinu či dokonca astronomické sumy v státisícoch), ale my vieme (čo a ako by sa malo zmeniť: hovoríme v mene umelcov, ktorí v prostredí umenia žijú celý svoj život) a oni môžu (veci meniť: zobrali na seba ťarchu rozhodovania, práve pre tých zodpovedných neľahké a nevďačné bremeno moci). Štát nemá a nikdy nebude mať dostatok odborníkov na všetko: je schopný pri tvorbe svojej kultúrnej politiky dostatočne využiť potenciál odborníkov z radov umelcov (ktorí mu síce svojimi iniciatívami občas komplikujú život, ale zároveň mu šetria čas, energiu, peniaze, prinášajú nápady i spätnú väzbu, neraz robia prácu aj za „štát“ a pomáhajú pri hľadaní riešení)?
Riešenie bezprostrednej „záchrany“ kultúry počas pandémie je veľmi naliehavé. Nutné sú však aj opatrenia, ktoré poskytnú kultúre šancu na reštart po pandémii, ktoré jej umožnia byť na pomoci od štátu menej závislou. Možností je viac, v texte sme sa sústredili na návrh ako oživiť trh s umením. Veríme zdravému rozumu i racionálnym dôvodom pre vzájomnú spoluprácu, preto ešte stále sme – napriek všetkým prekážkam — optimisti.
Akad. maliar Pavol Kráľ absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1973–1979). Venuje sa najmä maľbe, ale aj kresbe, grafike, grafickému dizajnu, kamennej mozaike, realizáciám v architektúre či performance. Okolo 30 autorských výstav, okolo 150 kolektívnych výstav (Slovensko, Rakúsko, Česká republika, Poľsko, Tunis, Čile, Mexiko, Slovinsko, Čína, Belgicko, Bulharsko, Andorra, Portugalsko, Rumunsko, Francúzsko). Účasť na sympóziách (Slovensko, Poľsko, Rakúsko, Tunis, Slovinsko, Andorra). V mene umelcov dlhodobo iniciuje zmeny v legislatíve pre oblasť kultúry, pripravuje analýzy a návrhy. Je autorom článkov i publikácií (napr. https://svu.sk/sk/cierne-ovce-umenia‑2/ ). Aktivitami v oblasti právneho a sociálneho postavenia umelcov je známy i v zahraničí. Ako rečník je pozývaný na odborné podujatia i mimo Európy. Žije a pracuje v Bratislave.