SPOLOČENSKY ŽIVí

Bla­žej Baláž, Mária Balá­žo­vá, Cyril Bla­žo, Zuza­na Bra­ni­šo­vá, Roman Gaj­doš, Vero­ni­ka Rónai­ová

Kurá­tor­ka: Micha­e­la Guil­lau­me

Výsta­va vznik­la s pod­po­rou Fon­du pre pod­po­ru ume­nia.

“Kul­tú­ry ras­tú a vyví­ja­jú sa pro­stred­níc­tvom vzá­jom­nej osmó­zy, kon­ta­mi­ná­cie a zlu­čo­va­nia sa”.

Arian­na Dag­ni­no, Mani­fest trans­kul­túr­ne­ho huma­niz­mu, 2014

Výstav­ný pro­jekt Spo­lo­čen­sky živí je rea­li­zá­ci­ou nových polôh postkon­cep­tu­ál­ne­ho ume­nia, s aktu­ál­nym zacie­le­ním na kul­túr­ne, poli­tic­ké, xeno­fób­ne a rodo­vé obsa­hy, kto­ré pri­ná­ša­jú nové spo­lo­čen­ské feno­mé­ny posled­né­ho obdo­bia na Slo­ven­sku i v Euró­pe. Kon­cep­cia pro­jek­tu je fun­do­va­ná na prin­cí­pe akti­vi­ty a „reak­ti­vi­ty“ na aktu­ál­ne dia­nie, keď svoj názov zakla­dá tiež na anti­nó­mii k pro­jek­tu „Prí­zra­ky spo­lo­čen­sky mŕt­vych“ (Ch. Kra­vag­na) mapu­jú­ce­mu spo­lo­čen­sky vylú­če­né vrstvy verej­nos­ti. Výsta­va je výzvou k agi­li­te na spo­lo­čen­skej trans­for­má­cii v duchu rešpek­tu novej trans­mo­der­nej spo­loč­nos­ti, akcep­tu­jú­cej regi­onál­nu kul­túr­nu iden­ti­tu a jedi­neč­nosť.

Slo­ven­sko i Euró­pu pod bre­me­nom recent­ných uda­los­tí ovlá­da­jú zmie­ša­né poci­ty obáv, nedô­ve­ry, stra­chu, skla­ma­nia, hne­vu, frus­trá­cie. Témou je krí­zo­vý stav poli­tic­ky a sociál­ne una­ve­nej spo­loč­nos­ti, kto­rá je zastra­šo­va­ná a tiež vystra­še­ná, bez korekt­né­ho jed­na­nia a adek­vát­nej intra a inter­kul­túr­nej komu­ni­ká­cie. To, čo J. Rawl nazý­va pre­krý­va­jú­ci kon­sen­zus a E. Dus­sel, kri­ti­zu­je pre jeho for­mál­nu podo­bu je fakt, že Euró­pa doplá­ca na svoj povr­ch­ný altru­is­tic­ký mul­ti­kul­tu­ra­liz­mus, kto­rý je vo svo­jej pod­sta­te výra­zom impe­ria­lis­tic­kej kul­tú­ry a obme­dzu­je mož­nosť pre pre­ži­tie všet­kých iných kul­túr. Výsled­kom je ste­ril­ný mul­ti­kul­túr­ny dia­lóg, v poza­dí kto­ré­ho sto­ja expan­zív­ne poli­tic­ké a zišt­né cie­le, s násled­nou „pro­tu­be­ran­ci­ou“ domo­ro­dých oby­va­te­ľov späť do európ­ske­ho pries­to­ru. Tvor­ba bari­ér a kon­text obra­ny len pre­krý­va neprip­ra­ve­nosť k inter­kul­túr­ne­mu (impli­cit­ne intra­kul­túr­ne­mu) dia­ló­gu a nezre­losť poli­tic­ké­ho sys­té­mu. Ide­ou trans­mo­der­ny pod­ľa E. Dus­se­la je ne-euro­cen­tric­ké zmýš­ľa­nie sme­ru­jú­ce k spo­loč­nos­ti, kto­rá plne akcep­tu­je rôz­ne kul­túr­ne a etnic­ké iden­ti­ty, neroz­de­ľu­júc sa a moder­nú, postmo­der­nú, ale akcep­tu­júc to, čo je simul­tán­ne pre-moder­né (star­šie ako moder­na), súčas­né k moder­ne, a v pod­sta­te teda trans­mo­der­né. Zna­me­ná to vzdať sa okcin­de­ta­lis­tic­ké­ho posto­ja a akcep­to­vať, to čo je “na východ od raja” ako jedi­neč­né a ori­gi­nál­ne, a nie pri­mi­tív­ne a nedos­ta­toč­ne vyvi­nu­té. A. Dag­ni­no, v rám­ci prob­le­ma­ti­ky trans­kul­túr­nos­ti upo­zor­ňu­je, že pro­ces pre­ru­šo­va­nia vzá­jom­né­ho inter­kul­túr­ne­ho dia­ló­gu, popie­ra­nie jeho dôle­ži­tos­ti, podob­ne ako aj hod­no­ty iných kul­túr nako­niec zadu­sí našu ľud­skosť. Kre­a­tív­na kul­tú­ra, ako nazý­va novú kul­túr­nu para­dig­mu E. Dus­sel nie je prázd­nou glo­ba­li­zo­va­nou jed­no­tou, ale skôr trans-moder­nou pluriverzalitou/diverzitou (s mno­hý­mi uni­ver­zál­nos­ťa­mi: európ­skou, islam­skou, védic­kou, taois­tic­kou, bud­his­tic­kou, latin­sko-ame­ric­kou, Ban­tu, atď.). Jej mul­ti­kul­túr­nosť a anga­žu­je sa v kri­tic­kom medzi­kul­túr­nom dia­ló­gu. Pod­sta­ta toho, čo A. Dag­ni­no ozna­ču­je za trans­kul­túr­nosť, Ch. Kra­vag­na ako trans­kul­túr­ny moder­niz­mus a E. Dus­sel ako trans­mo­der­nu, zna­me­ná pri­znať rov­no­cen­nosť v komu­ni­ká­cii medzi kul­tú­ra­mi i keď asy­met­ric­ký­mi navzá­jom, neobá­vať sa vzá­jom­nej výme­ny, uče­nia sa od iných, ako aj integ­rá­cie nových prv­kov z iných kul­túr.

Vysta­vu­jú­ci auto­ri rea­gu­jú na súčas­ný stav z intra­kul­túr­ne­ho ale aj inter­kul­túr­ne­ho rám­ca. Vero­ni­ka Rónai­ová (1951) sa svo­jou inšta­lá­ci­ou pohy­bu­je v dôver­nom per­so­nál­nom pries­to­re, vlast­ný­mi výtvar­ný­mi zásah­mi inter­ve­nu­je v die­le svoj­ho otca. Zatiaľ, čo pred­chá­dza­jú­ce inter­ven­cie sú pres­ne vyme­dze­ným dia­ló­gom a pone­chá­va­jú tak zásah autor­ky ako i pôvod­ný sta­tus die­la jas­ne iden­ti­fi­ko­va­teľ­né, na výsta­ve po prvý krát vidí­me, úpl­né pri­vlast­ne­nie a sply­nu­tie oboch ume­lec­kých činov s pre­ras­te­ním kom­po­zí­cie do autor­skej inšta­lá­cie. Do vzá­jom­nej komu­ni­ká­cie vstu­pu­je námet otca (pred­chá­dza­jú­cej gene­rá­cie), feno­mén Slo­ven­ska – voľ­ná inter­pre­tá­cia “Kyti­ce” od P. Matej­ku a zásah umel­ky­ne s pre­sa­hom do šir­ších maliar­skych kon­tex­tov. Vzťah Bla­že­ja Balá­ža (1958) k Slo­ven­sku sa odrá­ža v auten­tic­kom posto­ji a kon­fron­tá­cii so sys­té­mo­vým zria­de­ním v kto­rom žije­me. Stav nefunkč­ných poli­tic­ko-legis­la­tív­nych štruk­túr, eko­no­mic­ké a envi­ron­men­tál­ne lap­su­sy, ako aj dlho­do­bo podi­men­zo­va­ná kul­túr­na oblasť, kto­ré pod­ro­bu­je otvo­re­nej kri­ti­ke sú dôvo­dom jeho akti­viz­mu. Die­lom “CELYZIVOTPREZITVPROTISMERE” pome­nú­va cha­rak­ter svoj­ho živo­ta po roku 1969 až dodnes, agi­tá­cie a per­ma­nent­nej “opo­zí­cie” voči sla­bi­nám sys­té­mu po roku 1989 a záro­veň upo­zor­ňu­je na fakt, aké namá­ha­vé je v našom štá­te dovo­lá­vať sa zod­po­ved­nos­ti a prav­dy. Intra­kul­túr­ny rámec zavr­šu­je Cyril Bla­žo (1970), ume­lec humor­ných zve­li­če­ní, kto­rý svo­ji­mi vstup­mi upo­zor­ňu­je na dôle­ži­té i para­dox­né javy v našej kra­ji­ne. Výsled­kom sú foto­per­for­man­cie, kto­ré vzni­ka­jú ako spon­tán­ne, situ­ač­né reak­cie, čas­to s vtip­nou inter­ven­ci­ou vlast­nej figú­ry do nové­ho kon­tex­tu, situ­ácie kto­rú autor prá­ve obja­vil. Prob­le­ma­ti­ku gen­de­ru, trans­kul­túr­ne­ho feno­mé­nu zastu­pu­je Mária Balá­žo­vá (1956). Verej­nos­ti je dlho­do­bo zná­ma skr­ze nestá­le sa vyví­ja­jú­ci cyk­lus Hadia geomet­ria. Kom­pri­mo­va­ný znak – arche­typ hadej hla­vy, vyjad­ru­je kul­túr­ne, spi­ri­tu­ál­ne, his­to­ric­ké i per­so­nál­ne obsa­hy. Jeho redu­ko­va­ná, geomet­ri­zo­va­ná figú­ra tiež význam­ne akcen­tu­je žen­ské pohla­vie. Vní­ma­nie gen­de­ro­vých otá­zok sle­du­je­me v jej tvor­be naj­skôr v intím­nej­šom rám­ci, aktu­ál­ne sa kono­tač­né rovi­ny ube­ra­jú sme­rom ku kri­ti­ke poli­tic­ké­ho, výraz­ne pat­riar­chál­ne­ho sys­té­mu. Doslo­va “femi­nis­tic­ké číta­nie” nesie názov trip­ty­chu gra­fík, kto­ré sú geomet­ric­kým ide­o­gra­mom vyjad­ru­jú­cim obsa­de­nosť par­la­ment­ných kre­siel na Slo­ven­sku v Čes­kej repub­li­ke a Poľ­sku s výraz­nou dis­pro­por­ci­ou muž­sko-žen­ských síl. Die­lo Zuza­ny Bra­ni­šo­vej (1980) ino­ke­dy zvy­čaj­ne v postmi­ni­mál­nej ale­bo postkon­cep­tu­ál­nej dik­cii, je ten­to­raz  ide­ovo zacie­le­né na šir­šie per­so­nál­ne, spi­ri­tu­ál­ne a edu­kač­né témy. Výsta­vy sa Bra­ni­šo­vá zúčast­ní inšta­lá­ci­ou s náz­vom “Vypes­to­va­né”. Objek­tom inšta­lá­cie je pri­bliž­ne osem­de­siat prie­sad Štia­vu špe­ná­to­vé­ho, lie­či­vej rast­li­ny, kto­rá má svo­je mies­to aj v gas­tro­nó­mii, avšak na Slo­ven­sku sa sprá­va ako expan­zív­ny a inva­zív­ny druh. Autor­ka takou­to alú­zi­ou tema­ti­zu­je mig­rá­ciu ľud­skej popu­lá­cie, mie­ša­nie kul­túr a národ­nos­tí, kto­rých vplyv nie je mož­né jed­no­znač­ne pola­ri­zo­vať. Video­per­for­man­cia Roma­na Gaj­do­ša (1983) pred­sta­vu­je ria­de­né demon­štra­tív­ne pále­nie kníh ako odkaz na cen­zú­ru, negá­ciu a niče­nie kul­túr­nych hod­nôt spô­so­be­né zme­na­mi poli­tic­kých, či reli­gi­óz­nych sta­vov. Vyhla­de­nie, vyma­za­nie, zni­če­nie nie­len spi­su ale aj akej­koľ­vek spo­mien­ky naň vyjad­ru­je ostrú for­mu negá­cie pred­chá­dza­jú­ce­ho, či ide­ovo, poli­tic­ky, kul­túr­ne odliš­né­ho, H. Rafet­se­der hovo­rí o výra­ze “ofen­zí­vy moci”.

Foto­gra­fie albu­mu: Andy Kozá­ro­vá