IVAN ŠAFRANKO — SLOBODA GESTA, SILA FARBY

Kurá­tor výsta­vy: Mgr. Jozef Ridil­la

Ivan Nes­tor Šaf­ran­ko pat­rí k naj­zau­jí­ma­vej­ším výtvar­ným umel­com východ­né­ho Slo­ven­ska 2. polo­vi­ce 20. sto­ro­čia. Naro­dil sa 26.5.1931 v Turej Pase­ke na Zakar­pa­tí, v roku 1954 absol­vo­val VŠVU v Bra­ti­sla­ve u prof. Čemic­ké­ho, Želib­ské­ho a v roku 1957 ukon­čil štú­dium na AVU v Pra­he u prof. Miná­řa. Po abso­lu­tó­riu sa vrá­til na východ­né Slo­ven­sko, kde najprv neja­ký čas pôso­bil v Koši­ciach, v roku 1963 sa pre­sťa­ho­val do Pre­šo­va, kde celé desať­ro­čia peda­go­gic­ky pôso­bil na KVv PdF UPJŠ (neskôr PdF PU) v Pre­šo­ve ako Pro­fe­sor pre odbor maľ­by. Vo svo­jej tvor­be sa venu­je komor­nej maľ­be, objek­tom, kera­mi­ke, smal­tom, tapi­sé­riám, gra­fi­ke a monu­men­tál­no-deko­ra­tív­nym prá­cam. V roku 2004 mu bola ude­le­ná cena A.Warhola. Aktu­ál­na výsta­va je reprí­zou jeho retros­pek­tív­nej výsta­vy pri­pra­ve­nej Šariš­skou galé­ri­ou v Pre­šo­ve. Dôraz je polo­že­ný na jeho význam­nú tvor­bu 60-tych rokov, nepre­hliad­nu­teľ­nou súčas­ťou sú i veľ­ko­for­má­to­vé maľ­by z posled­ných desať­ro­čí. V rám­ci východ­né­ho Slo­ven­ska sa stal prie­kop­ní­kom nie­kto­rých aktu­ál­nych výtvar­ných sme­rov a tech­ník — abs­trak­cia, asam­bláž, drip­ping, objekt, rea­dy-made, pou­ži­tie prie­my­sel­ných farieb… V 60-tych rokoch maľu­je obra­zy, kto­ré mož­no nazvať postku­bis­tic­ké, s pre­sa­hom k novo­fi­gu­ra­tív­ne­mu výra­zu a štruk­tu­rál­nej abs­trak­cii. Autor využí­va i postu­py auto­ma­tic­kej kres­by, kto­rej prin­cí­py uplat­ňu­je vo svo­jom súdo­bom i neskor­šom die­le (ges­tic­ká meto­di­ka pre­ma­lieb). Šaf­ran­ko­va objek­to­vá tvor­ba vychá­dza zo širo­ké­ho a štruk­tu­ro­va­né­ho prú­du povoj­no­vé­ho európ­ske­ho Nové­ho rea­liz­mu. Výtvar­ným výra­zom i tvo­ri­vým duchom sto­ja jeho objek­ty najb­liž­šie k neoda­dais­tic­ké­mu hnu­tiu recyk­lu­jú­ce­mu prie­my­sel­ný odpad (trash art, junk art). S tvor­bou objek­tov začí­na pred polo­vi­cou 60-tych rokov, prak­tic­ky para­lel­ne s bra­ti­slav­skou scé­nou (Fil­ko, Jan­ko­vič, Kočiš…). V porov­na­ní s ňou ho menej zau­jí­ma­jú pop-arto­vé aspek­ty, väč­ší dôraz kla­die na drs­nú poé­ziu mate­riá­lu.
Ak pomi­nie­me domá­ce, výcho­do­slo­ven­ské vply­vy, kto­ré for­mo­va­li ume­lec­kú osob­nosť Iva­na Šaf­ran­ka (naj­mä Július Jako­by), potom z glo­bál­ne­ho pohľa­du sa kľú­čo­vý­mi zda­jú byť dva: Jean Dubuf­fet a Fran­cis Bacon. Ich agre­sív­nu expre­si­vi­tu vyža­ru­jú­cu raz z bru­tál­ne­ho zdô­raz­ne­nia fyzic­kos­ti arte­fak­tu, ino­ke­dy z defor­má­cie tva­ru, nevy­uží­va len v 60-tych rokoch. V nor­ma­li­zač­ných desať­ro­čiach a potom na pre­lo­me sto­ro­čí využí­va túto exce­sív­nu este­ti­ku dru­hých avan­tgárd čias­toč­ne pri tvor­be nových diel, čias­toč­ne pri inter­ven­ciách do svo­jich star­ších diel, s kto­rý­mi sa jeho ume­lec­ká osob­nosť už nesto­tož­ni­la. Je pozo­ru­hod­né, že v dra­ma­tic­kých zme­nách na poli výtvar­né­ho ume­nia po revo­lú­cii zostá­va Šaf­ran­ko pre­dov­šet­kým malia­rom, zostá­va ver­ný maliar­skej plo­che a maľ­be, na čom nič neme­ní širo­ká pale­ta tech­ník, kto­rú pri tvor­be pou­ží­va. Význam tvor­by Iva­na Šaf­ran­ka spo­čí­va pre­dov­šet­kým v avan­tgard­nom mys­le­ní, kto­rým je pred­c­hnu­tý jeho tvo­ri­vý prog­ram a kto­rým pris­pel k poz­dvi­hnu­tiu pre­šov­ské­ho výtvar­né­ho živo­ta, od polo­vi­ce 19. sto­ro­čia zaos­tá­va­jú­ce­ho za sused­ný­mi Koši­ca­mi. Stal sa rov­no­cen­ným pro­tih­rá­čom svo­jich košic­kých roves­ní­kov Ale­xan­dra Eckerd­ta či Jura­ja Bar­tus­za, kto­rí sa para­lel­ne takis­to sna­ži­li o inte­lek­tu­ál­ne nároč­nej­šie ume­nie. Jeho die­lo od 60-tych rokov po súčas­nosť je reťa­zou neus­tá­lych prek­va­pe­ní, zďa­le­ka nie vždy pri­jí­ma­ných s nad­še­ním (za socia­liz­mu bol ozna­čo­va­ný za pro­vo­ka­té­ra).
Mgr. Jozef Ridil­la