Ako pre­ko­nať krí­zu v ume­ní: cie­ľom sú góly, nie pobe­ho­va­nie po ihris­ku // Pavol Kráľ

Krí­za, spô­so­be­ná pan­dé­mi­ou, okrem vypla­ve­nia názo­rov typu „umel­ci k lopa­te“ (na nie­kom sa pred­sa tre­ba odre­a­go­vať…), uká­za­la v pra­vom svet­le i to, že ocho­re­nie Covid 19 krí­zu v kul­tú­re nespô­so­bi­lo: len ju výraz­ne pre­hĺbi­lo.

V prvých mesia­coch po pre­puk­nu­tí krí­zy bolo pre nás abso­lút­nou pri­ori­tou pri­ja­tie rých­lych, jed­no­du­chých a adek­vát­nych kom­pen­zač­ných opat­re­ní pre umel­cov a sub­jek­ty pôso­bia­ce v kul­tú­re, pre­to­že boli neraz až lik­vi­dač­ne pos­ti­hnu­tí pri­ja­tý­mi opat­re­nia­mi, kto­ré im sťa­ži­li resp. zne­mož­ni­li vyko­ná­vať svo­ju čin­nosť  (či a ako sa to poda­ri­lo, je témou, kto­rá ešte nie je uzat­vo­re­ná). Záro­veň sme už vte­dy hovo­ri­li o nut­nos­ti pri­pra­viť sa na stav po dozne­ní krí­zy, na nut­nosť pri­jať nevy­hnut­né a dlho odkla­da­né opat­re­nia, kto­ré umož­nia kul­tú­re pre­žiť, pomô­žu vytvo­riť také pod­mien­ky, aby boli umel­ci schop­ní zaro­biť si svo­jou tvo­ri­vou prá­cou na živo­by­tie (aby čím skôr pre­sta­li byť odká­za­ní na daro­va­né „ryby“ vo for­me kom­pen­zá­cií, ale boli schop­ní sami si „ryby“ chy­tať).

RÝCHLOSŤ pri­jí­ma­nia roz­hod­nu­tí i ich uvá­dza­nie do pra­xe je dlho­do­bým prob­lé­mom. Pri­po­meň­me si, aká bola situ­ácia už pred pre­puk­nu­tím pan­dé­mie. Na zasa­da­ní Rady vlá­dy pre kul­tú­ru 28. júna 2019 som sa k efek­tív­nos­ti a rých­los­ti pri­jí­ma­nia opat­re­ní v kul­tú­re vyjad­ril veľ­mi kri­tic­ky, citu­jem:

Aj keď chá­pe­me, že prob­lé­mov v kul­tú­re i v spo­loč­nos­ti nie je málo a vyrie­šiť  všet­ky naraz nie je mož­né, neraz nevie­me vysvet­liť umel­com, kto­rých v Rade vlá­dy pre kul­tú­ru zastu­pu­je­me, ne/činnosť Minis­ter­stva kul­tú­ry pri rie­še­ní prob­lé­mov, kto­rých rie­še­nie žia­da­me a v mene umel­cov navrhu­je­me i viac ako 13 rokov, pri kto­rých sa dá dom­nie­vať, že dochá­dza k reál­nej dis­kri­mi­ná­cii umel­cov, pri kto­rých je rie­še­nie už tak­mer na dosah, pri kto­rých už dokon­ca exis­tu­jú zásad­né roz­hod­nu­tia MK SR resp. Vlá­dy SR, pri kto­rých po úspeš­nom začiat­ku nie­koľ­ko­roč­ná nečin­nosť zne­hod­no­cu­je a spo­chyb­ňu­je i to, čo sa už dosiah­lo, či pri kto­rých rie­še­nie ani nevy­ža­du­je finanč­né pros­tried­ky z verej­ných zdro­jov.  Pod­ce­ňo­va­nie význa­mu kul­tú­ry a z toho vyplý­va­jú­ce nerie­še­nie jej prob­lé­mov má hlb­šie kore­ne. Chce­me zdô­raz­niť, že samot­ná komu­ni­ká­cia s odbor­nou verej­nos­ťou je prvým kro­kom, ale nesta­čí, ak na ňu nenad­vä­zu­jú raci­onál­ne rie­še­nia v pra­xi. Je naozaj prek­va­pe­ním, že nespo­koj­nosť umel­cov na Slo­ven­sku naras­tá?

V ďal­šej čas­ti som na uve­de­nom zasa­da­ní až neuve­ri­teľ­né poma­lé reak­cie „štá­tu“ ilus­tro­val aj čís­la­mi na kon­krét­nom prí­pa­de (Šta­tút umel­ca), citu­jem z tex­tu:
Poza­die neús­pe­chu, nevy­uži­tia šan­ce pozi­tív­ne zvi­di­teľ­niť Slo­ven­sko. Čís­la na porov­na­nie (a zamys­le­nie):
3 dni sta­či­li zástup­com umel­cov na príp­ra­vu kon­cep­tu medzi­ná­rod­né­ho odpo­rú­ča­nia UNESCO.
27 minút sta­či­lo Daniel­le Cli­che, tajom­níč­ke Doho­vo­ru UNESCO o pod­po­re a ochra­ne rôz­no­ro­dos­tí kul­túr­nych vyjad­re­ní, Paríž (dôle­ži­tý Doho­vor UNESCO z r. 2005 rati­fi­ko­va­lo už cca 145 štá­tov vrá­ta­ne Slo­ven­ska) na písom­nú reak­ciu na náš návrh; komu­ni­ká­ciu v roz­sa­hu 6 mai­lov sme zvlád­li v prie­be­hu 2 hodín a 45  minút (posled­né slo­vo Daniel­le Cli­che, keď sme si ujas­ni­li ďal­ší postup, bolo: „Gre­at!“),
3,5 roka nesta­či­lo Minis­ter­stvu kul­tú­ry SR na vec­nú kon­zul­tá­ciu s auto­r­mi návrhu k prí­pad­ným nejas­nos­tiam či alter­na­tí­vam a na dorie­še­nie ofi­ciál­ne­ho posto­ja, či už zamie­ta­vé­ho (bolo by dosť prek­va­pu­jú­ce, ak by malo MK SR výhra­dy k pod­sta­te návrhu, kto­rý nemal ambí­ciu pre­kro­čiť rámec záko­na, kto­rý to isté minis­ter­stvo pred­lo­ži­lo Národ­nej rade SR a kto­rý bol len nie­koľ­ko dní pred­tým Národ­nou radou SR schvá­le­ný…) ale­bo súhlas­né­ho, hoci aj s výhra­da­mi (čo by umož­ni­lo pove­riť odbor­ný tím defi­ni­tív­nym dokon­če­ním, čiže úlo­hou pre­ve­riť kaž­dé slo­vo, pre­pra­co­vať, dopl­niť či skrá­tiť zne­nie návrhu, sprie­vod­né­ho zdô­vod­ne­nia i anglic­ké­ho pre­kla­du).
Napriek pred­po­kla­dom, napriek sľub­ne roz­be­hnu­té­mu  pro­ce­su (a množ­stvu prá­ce v pred­chá­dza­jú­cich rokoch tak zo stra­ny občian­skej spo­loč­nos­ti, ako aj MK) sme mož­nosť, kto­rú sme mali v rám­ci prvé­ho zastú­pe­nia Slo­ven­ska v Medzi­vlád­nom výbo­re UNESCO (jún 2015 – jún 2019) v rám­ci pre­ro­ko­vá­va­nej témy Šta­tút umel­ca dňa 6. júna 2019 v Parí­ži na pozi­tív­ne zvi­di­teľ­ne­nie Slo­ven­ska nevy­uži­li.

K rých­los­ti pri­jí­ma­nia opat­re­ní po pre­puk­nu­tí pan­dé­mie.

V krí­zo­vej pra­cov­nej sku­pi­ne, zria­de­nej na jar pri MK, sme od začiat­ku navrho­va­li vyhnúť sa úzko zame­ra­ným dotač­ným sché­mam a pokú­siť sa rad­šej zjed­no­tiť a zjed­no­du­šiť for­mu pomo­ci pre celú kul­túr­nu sfé­ru. Akút­ne prob­lé­my v kul­tú­re sú veľ­mi rôz­no­ro­dé (nie­kto má prob­lém s úhra­dou náj­mu či lízin­go­vých poplat­kov, iný s plat­mi pre zamest­nan­cov, atď). Pre jed­not­liv­cov i sub­jek­ty, pôso­bia­ce v oblas­ti ume­nia a kul­tú­ry, sme navrho­va­li sta­no­viť finanč­nú kom­pen­zá­ciu za kaž­dý mesiac trva­nia mimo­riad­nych opat­re­ní vo výš­ke urče­né­ho per­cen­tu­ál­ne­ho podie­lu z 1/12 príj­mu pod­ľa daňo­vé­ho pri­zna­nia (za posled­ný rok, resp. z prie­mer­né­ho mesač­né­ho príj­mu za posled­né 3 roky), zní­že­né­ho o pri­ja­té prís­pev­ky od štá­tu, samosprá­vy a z fon­dov. Pri jed­not­liv­coch sme žia­da­li uplat­niť kom­bi­ná­ciu via­ce­rých zdro­jov príj­mu (pre­to­že závis­losť na via­ce­rých zdro­joch príj­mu je pre prá­cu v ume­ní typic­ká), záro­veň by však pri jed­not­liv­coch i sub­jek­toch pla­til schvá­le­ný maxi­mál­ny limit cel­ko­vej poskyt­nu­tej pomo­ci.

Návrh sme zdô­vod­ni­li. Rie­še­nie by bolo naozaj jed­no­du­ché, ľah­ko ove­ri­teľ­né (zalo­že­né len na jedi­nom úda­ji o príj­me) a hlav­ne rých­lo rea­li­zo­va­teľ­né. Mož­nosť rých­lej a výraz­nej pod­po­ry kul­tú­ry, akou sa vybra­li mno­hé kra­ji­ny (bod 1 prí­lo­hy https://svu.sk/sk/ako-prekonat-krizu-v-umeni-cielom-su-goly-nie-pobehovanie-po-ihrisku/) sa však do pra­xe nedos­ta­la. Na Slo­ven­sku sa zača­li uplat­ňo­vať čias­tko­vé dotač­né sché­my. A mno­hí v kul­tú­re (pod­ľa pub­li­ko­va­ných infor­má­cií ich v kul­tú­re pra­cu­je vyše 200 000) cez záchran­nú sieť počas dote­raj­šie­ho prie­be­hu pre­pad­li. Ozná­me­nie o uvoľ­ne­ní väč­šej finanč­nej sumy na pod­po­ru kul­tú­re bolo zve­rej­ne­né v augus­te, pod­mien­ky jej posky­to­va­nia sme sa dozve­de­li v sep­tem­bri, kiná a Audi­ovi­zu­ál­ny fond dosta­nú finanč­né pros­tried­ky v októb­ri, roz­hod­nu­tia FPU (kto­rý roz­de­lí väč­ši­nu sumy) o (ne)schválení žia­dos­tí budú zve­rej­ne­né až v decem­bri. Tri­štvr­te roka po pre­puk­nu­tí pan­dé­mie… 9 mesia­cov potom, ako mno­hí – nie vlast­nou vinou – priš­li o celý či tak­mer celý zdroj svoj­ho príj­mu a dodnes sú v ťaž­kej či nerie­ši­teľ­nej situ­ácii. Je naozaj prek­va­pu­jú­ce, že napriek pozi­tív­nym prí­sľu­bom a zre­a­li­zo­va­ným čias­tko­vým kro­kom je kul­túr­na obec zne­is­te­ná? Je naozaj prek­va­pu­jú­ce, že tem­po pri­jí­ma­nia opat­re­ní sa nestre­tá­va v kul­tú­re s nad­še­ním, že sa obja­vi­li mno­hé nega­tív­ne reak­cie? A pan­dé­mia sa roz­bie­ha už v dru­hej vlne …

Je nevy­hnut­né počí­tať s tým, že aj po skon­če­ní mimo­riad­nych opat­re­ní bude – v lep­šom prí­pa­de — pre­tr­vá­vať celé mesia­ce, kým sa obno­ví záu­jem verej­nos­ti o kul­tú­ru aspoň v pôvod­nom roz­sa­hu. V hor­šom prí­pa­de sa môžu nega­tív­ne dôsled­ky pre­ja­vo­vať i nie­koľ­ko rokov: môže nastať masív­ny odklon od živej kul­tú­ry (divad­lá, kon­cer­ty, galé­rie, kul­túr­ne podu­ja­tia v naj­šir­šom slo­va zmys­le) k onli­ne for­mám kul­tú­ry i „nekul­tú­ry“ (vo for­me lac­nej nená­roč­nej zába­vy). Pre­to bude nevy­hnut­né pre­hod­no­tiť cel­ko­vú pod­po­ru kul­tú­ry tak z hľa­dis­ka kva­li­ta­tív­ne­ho, ako aj kvan­ti­ta­tív­ne­ho, vrá­ta­ne sys­te­ma­tic­ké­ho úsi­lia o pozi­tív­nu zme­nu posto­ja verej­nos­ti ku kul­tú­re (bod 2, viď )

Roky sa aktív­ne zapá­jam do rie­še­nia mno­hých prob­lé­mov kul­tú­ry či práv­ne­ho a sociál­ne­ho posta­ve­nia umel­cov, roky som v mene umel­cov čle­nom tak­mer všet­kých porad­ných orgá­nov pre kul­tú­ru, po pre­puk­nu­tí pan­dé­mie aj krí­zo­vej pra­cov­nej sku­pi­ny MK. Okruh prob­lé­mov, kto­rým sa venu­jem, je veľ­mi širo­ký  (bod 3, viď ).

Nie­čo sa pred­sa len poda­ri­lo. Otáz­kou však je, či sa uro­bi­lo dosť. Je v poriad­ku, že tie isté prob­lé­my stá­le „tla­čí­me“ pred sebou 5, 10 či 15 rokov?  Nie vždy je to len o penia­zoch. Nie vždy musí vyrie­še­nie prob­lé­mu auto­ma­tic­ky zna­me­nať aj zvý­še­nie nákla­dov zo stra­ny štá­tu. Nie­ke­dy by sta­čil zdra­vý roz­um, raci­onál­ny prí­stup, napr. pri uplat­ňo­va­ní základ­ných prin­cí­pov vyjed­ná­va­nia: najprv vypo­čuť dru­hú stra­nu, kri­tic­ky pre­hod­no­tiť a zvá­žiť pred­lo­že­né argu­men­ty a až potom rea­go­vať. Čo výra­zom „až potom“ mys­lí­me: nere­a­go­vať unáh­le­ne, neplyt­vať sila­mi na vyvra­ca­nie argu­men­tov, kto­ré návrh vôbec neob­sa­hu­je. Aj keď je to prek­va­pu­jú­ce, stre­tá­va­me sa s tým: berie to ener­giu i čas a výsled­kom sú pre­mr­ha­né prí­le­ži­tos­ti. Nie­ke­dy sa vnu­cu­jú pochyb­nos­ti, či zástup­ca dru­hej stra­ny naozaj návrh čítal (hoci ho komen­tu­je…). Čo výra­zom „až potom“ urči­te nemys­lí­me: namies­to sústre­de­nia sa na prob­lém (rie­ši­teľ­ný v hori­zon­te nie­koľ­kých stret­nu­tí či týž­dňov) a inten­zív­nych roko­va­ní v reál­nom čase, neko­neč­né pre­dl­žo­va­nie pro­ce­su (rea­go­va­ním až po mno­hých mesia­coch, sta­no­vo­va­ním ter­mí­nov stret­nu­tia v inter­va­le raz či dva krát do roka, nezvo­la­ním už usta­no­ve­ných pra­cov­ných sku­pín hoci aj 2 roky…), tak­že štvor­roč­ný man­dát akej­koľ­vek vlá­dy je potom samoz­rej­me pri­krát­ky a po kaž­dých voľ­bách začí­na­me v mno­hých otáz­kach zase tak­mer od nuly.

Buď­me spra­vod­li­ví, sú aj pozi­tív­ne prí­kla­dy (bod 4, viď ). Áno, žiad­na vlá­da nedo­ká­že spl­niť všet­ky oča­ká­va­nia: prob­lé­mov je veľa a nie­kto­ré naozaj nie sú rie­ši­teľ­né na počka­nie. Ale čo s tými, kto­ré rie­ši­teľ­né sú? Kto­rých vyrie­še­nie môže pomôcť, hoci ani nevy­ža­du­je finan­cie z verej­ných zdro­jov? Na už spo­me­nu­tom zasa­da­ní Rady vlá­dy pre kul­tú­ru (27. júna 2019) som pove­dal, že cie­ľom hry sú góly, nie pobe­ho­va­nie po ihris­ku. Čo tým mys­lím: uve­diem kon­krét­ne prí­kla­dy z odbor­ných roko­va­ní počas posled­ných 12 mesia­cov k návrhu Slo­ven­skej koalí­cie pre kul­túr­nu diver­zi­tu (SKKD) na oži­ve­nie trhu s ume­ním.

K občas­ným úska­liam dochá­dza tak pri komu­ni­ká­cii s pred­sta­vi­teľ­mi štá­tu (citát z náš­ho vyjad­re­nia „… pre­čí­tal si nie­kto celý návrh SKKD pred tým, ako k nemu sfor­mu­lo­val sta­no­vis­ko?“ - bod 5, viď ), ako aj pri komu­ni­ká­cii s pred­sta­vi­teľ­mi odbor­nej verej­nos­ti. 16. júla 2020 sa stret­la pra­cov­ná sku­pi­na MK k tzv. spon­zor­ské­mu záko­nu. Zákon (resp. súbor opat­re­ní) sa pri­pra­vu­je s cie­ľom pod­po­ro­vať súkrom­né inves­tí­cie do kul­tú­ry a roz­ší­riť tak mož­nos­ti na jej viac­zdro­jo­vé finan­co­va­nie. Zámer jed­no­znač­ne pod­po­ru­je­me.

Čle­nom pra­cov­nej sku­pi­ny som návrh SKKD na oži­ve­nie trhu s ume­ním, vrá­ta­ne komen­tá­ru „40 dôvo­dov PREČO“ (viď https://svu.sk/sk/40-x-preco/) poslal ešte pred zasa­da­ním. Zo stra­ny MK zazne­li 2 vec­né otáz­ky, s kto­rý­mi nemá­me zásad­ný prob­lém. Pries­tor na detai­ly nebol, ale váži­me si vyjad­re­nie, že sa návrhu bude­me bila­te­rál­ne veno­vať. My sme kedy­koľ­vek pri­pra­ve­ní vysvet­liť prí­pad­né nejas­nos­ti a spo­loč­ne hľa­dať prie­chod­né rie­še­nie. Hoci aj zaj­tra: od 16. júla čaká­me na ter­mín pra­cov­né­ho stret­nu­tia k návrhu.

Z pohľa­du umel­cov návrh nie je len teore­tic­kou dis­ku­si­ou: na vlast­nej koži poci­ťu­jú v kaž­do­den­nej rea­li­te dôsled­ky plat­nej, pod­ľa ich názo­ru dis­kri­mi­nač­nej práv­nej úpra­vy, výraz­ne zni­žu­jú­cej šan­cu uži­viť seba a svo­je rodi­ny tvo­ri­vou prá­cou. Prá­cou, na kto­rú sa štú­di­om roky odbor­ne pri­pra­vo­va­li a kto­rej sa venu­jú neraz celý svoj život. Ich hlas je už 15 rokov len hla­som vola­jú­ce­ho na púš­ti. Nevzdá­va­me to, pre­to­že prob­lém pova­žu­je­me za rie­ši­teľ­ný. Nevzdá­va­me to, pre­to­že si váži­me dlho­do­bú a opa­ko­va­ne vyjad­ro­va­nú pod­po­ru umel­cov, v mene kto­rých návrhy pred­kla­dá­me. Uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke sa inten­zív­ne venu­je­me roky (prvý krát sme v tej­to veci oslo­vi­li minis­tra kul­tú­ry F. Tót­ha otvo­re­ným lis­tom 6. feb­ru­ára 2006), komu­ni­ku­je­me s umel­ca­mi, odbor­nou verej­nos­ťou i pred­sta­vi­teľ­mi štá­tu na rôz­nych úrov­niach. Návrh má dlho­do­bo pod­po­ru naj­väč­ších orga­ni­zá­cií umel­cov na Slo­ven­sku (Slo­ven­skej výtvar­nej únie a Slo­ven­skej koalí­cie pre kul­túr­nu diver­zi­tu) so širo­kou člen­skou základ­ňou umel­cov. Aj po toľ­kých rokoch dis­ku­sií sa však na uve­de­nom zasa­da­ní obja­vi­li reak­cie –  prek­va­pu­jú­co z našich radov, z kul­tú­ry — kto­rých raci­onál­ne jad­ro nám uni­ká. Nespo­chyb­ňu­je­me prá­vo na vyjad­re­nie názo­ru, ale bez dosta­toč­né­ho pries­to­ru na dis­ku­siu a vysvet­le­nie posto­jov môže byť výsled­kom roz­pa­či­tý či zmä­te­ný cel­ko­vý dojem. Naj­mä z pohľa­du nezau­ja­té­ho pozo­ro­va­te­ľa, kto­rý nepoz­ná prob­le­ma­ti­ku do hĺb­ky. Nasto­le­ným otáz­kam či komen­tá­rom sa nevy­hý­ba­me, naopak: pova­žu­je­me za potreb­né sa k nim vyjad­riť. Neuvá­dza­me mená tých, kto­rých citu­je­me (nebo­ju­je­me s odbor­ník­mi ani s inšti­tú­cia­mi, kto­ré repre­zen­tu­jú – rešpek­tu­je­me ich), pole­mi­zu­je­me len s názor­mi, kto­ré na odbor­nom zasa­da­ní odzne­li a ku kto­rým máme vec­né výhra­dy (bod 6, viď ).

Dovoľ­te cito­vať bod 31 z uve­de­né­ho doku­men­tu 40 dôvo­dov PREČO, kto­rý mali všet­ci čle­no­via pra­cov­nej sku­pi­ny k dis­po­zí­cii:
Naozaj majú výtvar­ní umel­ci hor­šiu pozí­ciu ako ostat­ní? Dovoľ­te ilus­tro­vať to na prí­kla­de zo špor­tu. Pred­stav­te si pra­vid­lo, v zmys­le kto­ré­ho by v behu na 10 km nie­kto­rí špor­tov­ci štar­to­va­li zo základ­nej čia­ry, ale väč­ši­na špor­tov­cov by štar­to­va­la z čia­ry pred­su­nu­tej o 2 km dopre­du.
Je to nepred­sta­vi­teľ­né, je to neak­cep­to­va­teľ­né? Áno, je: bolo by to zjav­ne nefér.
Ale pres­ne také­to pra­vid­lo – ZNEVÝHODNENIE jed­nej sku­pi­ny o 20% — pla­tí v daňo­vej oblas­ti: prá­ve to chce návrh SKKD rie­šiť. Návrh nežia­da žiad­nu výho­du: navrhu­je len to, aby na začiat­ku pre­te­kov stá­li všet­ci na rov­na­kej štar­to­va­cej čia­re.

Ak má nie­kto prob­lém pre­po­čí­tať si, aký bude dopad na verej­né finan­cie (ak na jed­nej stra­ne ubud­ne 200 Eur a na dru­hej stra­ne tých istých 200 Eur pri­bud­ne – viď bod 13,  https://svu.sk/sk/40-x-preco/) sme ochot­ní hoci zapo­ži­čať kal­ku­lač­ku. Odpusť­te iró­niu: nad­hľad a smiech nám dodá­va­jú silu pokra­čo­vať, hoci sa 15 rokov stre­tá­va­me s nepo­cho­pe­ním a nekom­pe­tent­ný­mi vyjad­re­nia­mi. My však nech­ce­me byť nega­tív­ni, verí­me v zdra­vý roz­um. Sna­ží­me sa kon­štruk­tív­ne a vec­ne argu­men­to­vať. Zno­vu a zno­vu. Opa­ko­va­ne vyjad­ru­je­me ocho­tu zúčast­niť sa na roko­va­niach a čeliť vec­ným argu­men­tom. Kedy­koľ­vek. Hoci zaj­tra.

Poznám­ka na záver

Emó­cie sú nepo­chyb­ne dôle­ži­tou súčas­ťou gene­tic­kej výba­vy umel­cov a je to tak v poriad­ku: ume­nie bez emó­cií je nepred­sta­vi­teľ­né. Aj naše vyjad­re­nia majú nie­ke­dy expre­sív­nej­ší cha­rak­ter. Pri roko­va­niach, pri vyjed­ná­va­ní s pred­sta­vi­teľ­mi štá­tu by však mala mať pred­nosť otvo­re­ná vec­ná argu­men­tá­cia, ale aj vzá­jom­ný rešpekt, odo­sob­ne­nie sa a kon­štruk­tív­na spo­lu­prá­ca s cie­ľom dopra­co­vať sa k výsled­ku. Je pri­ro­dze­né, že záuj­my z pohľa­du rôz­nych oblas­tí ume­nia sa v detai­loch líšia, ale verí­me v zmy­sel vzá­jom­nej pod­po­ry aj vte­dy, keď vyrie­še­nie kon­krét­ne­ho prob­lé­mu náš­mu sek­to­ru či nám osob­ne pria­my bene­fit nepri­ne­sie. Verí­me, že „cecho­vá“ spo­lu­prá­ca a spo­lu­pat­rič­nosť v rám­ci kul­tú­ry má zmy­sel. Nie je to jed­no­du­ché. O to viac teší, keď sa to v kon­krét­nych prí­pa­doch poda­rí, keď doká­že­me pre­kro­čiť svoj tieň: prá­ve vďa­ka tomu sme vo via­ce­rých prí­pa­doch uspe­li.

Vyjed­ná­va­nie s pred­sta­vi­teľ­mi štá­tu nie je nikdy jed­no­du­ché, ale – ako som sa pred časom vyjad­ril — nemu­sí­me si vzá­jom­ne ísť auto­ma­tic­ky po krku. Spoz­na­li sme mno­hých, kto­rí naozaj mali úprim­nú sna­hu prob­lé­my rie­šiť, kto­rých si váži­me, s kto­rý­mi cíti­me vzá­jom­ný rešpekt, s kto­rý­mi je radosť spo­lu­pra­co­vať: odbor­ne i ľud­sky.

Navzá­jom sa potre­bu­je­me. Veľ­mi zjed­no­du­še­ne: my umel­ci pra­cu­je­me v nespo­čet­ných porad­ných orgá­noch síce spra­vid­la zadar­mo (hoci je to odbor­ná a neraz vyčer­pá­va­jú­ca prá­ca na úkor vlast­nej kari­é­ry i rodi­ny, zahŕňa­jú­ca štú­dium sto­viek strán domá­cich i zahra­nič­ných doku­men­tov a neko­neč­né roko­va­nia, prá­ca vyža­du­jú­ca skú­se­nos­ti, kto­rú pre­to nemô­že robiť hocik­to; ako sprá­vy z inej pla­né­ty na nás pôso­bia infor­má­cie v médiách, že štát pla­tí za pora­den­ské služ­by aj 900 Eur na hodi­nu či dokon­ca astro­no­mic­ké sumy v stá­ti­sí­coch), ale my vie­me (čo a ako by sa malo zme­niť: hovo­rí­me v mene umel­cov, kto­rí v pro­stre­dí ume­nia žijú celý svoj život) a oni môžu (veci meniť: zobra­li na seba ťar­chu roz­ho­do­va­nia, prá­ve pre tých zod­po­ved­ných neľah­ké a nevďač­né bre­me­no moci). Štát nemá a nikdy nebu­de mať dosta­tok odbor­ní­kov na všet­ko: je schop­ný pri tvor­be svo­jej kul­túr­nej poli­ti­ky dosta­toč­ne využiť poten­ciál odbor­ní­kov z radov umel­cov (kto­rí mu síce svo­ji­mi ini­cia­tí­va­mi občas kom­pli­ku­jú život, ale záro­veň mu šet­ria čas, ener­giu, penia­ze, pri­ná­ša­jú nápa­dy i spät­nú väz­bu, neraz robia prá­cu aj za „štát“ a pomá­ha­jú pri hľa­da­ní rie­še­ní)?

Rie­še­nie bez­pro­stred­nej „záchra­ny“ kul­tú­ry počas pan­dé­mie je veľ­mi nalie­ha­vé. Nut­né sú však aj opat­re­nia, kto­ré poskyt­nú kul­tú­re šan­cu na reštart po pan­dé­mii, kto­ré jej umož­nia byť na pomo­ci od štá­tu menej závis­lou. Mož­nos­tí je viac, v tex­te sme sa sústre­di­li na návrh ako oži­viť trh s ume­ním. Verí­me zdra­vé­mu roz­umu i raci­onál­nym dôvo­dom pre vzá­jom­nú spo­lu­prá­cu, pre­to ešte stá­le sme – napriek všet­kým pre­káž­kam — opti­mis­ti.

Akad. maliar Pavol Kráľ absol­vo­val na Vyso­kej ško­le výtvar­ných ume­ní v Bra­ti­sla­ve (1973–1979). Venu­je sa naj­mä maľ­be, ale aj kres­be, gra­fi­ke, gra­fic­ké­mu dizaj­nu, kamen­nej mozai­ke, rea­li­zá­ciám v archi­tek­tú­re či per­for­man­ce. Oko­lo 30 autor­ských výstav, oko­lo 150 kolek­tív­nych výstav (Slo­ven­sko, Rakús­ko, Čes­ká repub­li­ka, Poľ­sko, Tunis, Čile, Mexi­ko, Slo­vin­sko, Čína, Bel­gic­ko, Bul­har­sko, Andor­ra, Por­tu­gal­sko, Rumun­sko, Fran­cúz­sko). Účasť na sym­pó­ziách (Slo­ven­sko, Poľ­sko, Rakús­ko, Tunis, Slo­vin­sko, Andor­ra). V mene umel­cov dlho­do­bo ini­ciu­je zme­ny v legis­la­tí­ve pre oblasť kul­tú­ry, pri­pra­vu­je ana­lý­zy a návrhy. Je auto­rom člán­kov i pub­li­ká­cií (napr. https://svu.sk/sk/cierne-ovce-umenia‑2/ ). Akti­vi­ta­mi v oblas­ti práv­ne­ho a sociál­ne­ho posta­ve­nia umel­cov je zná­my i v zahra­ni­čí. Ako reč­ník je pozý­va­ný na odbor­né podu­ja­tia i mimo Euró­py. Žije a pra­cu­je v Bra­ti­sla­ve.