My dizajnéri sme čudní výtvarníci. Emócie i hodnoty diel, ktoré vnímame, sú kontaminované funkčnosťou a úžitkom. Preto už desaťročia chodím do Benátok pozrieť, ako sa mení svet, ale bez ambície kritizovať, čudovať sa alebo hodnotiť. Demokraticky uznávam právo umelca ísť s kožou na trh, ako sám uzná za vhodné. V konečnom dôsledku ma ku kritike nedisponuje ani rozsah štúdia teórie a kritiky, ako nám dizajnérom naservírovala škola v sylaboch. Šuster drž sa svojho kopyta, tak sa držím. Za desaťročia som na Bienále videl mnoho a mnohé utkvelo v pamäti, aby som dnes mohol spomínať na ročníky, ktoré prekvapili, ale i konštatovať, že sme sa akosi zacyklili. Rád načúvam múdrejších, skúsenejších a slová o klesajúcej úrovni sa až príliš často opakujú z roka na rok (pardon z dvojročia na dvojročie).
Odstup úžitkového výtvarníka od čistého voľného umenia mi umožňuje sucho konštatovať, že prosté šokovanie (občas nechutné), hlboké myšlienky kreované nekonečnými videoslučkami morských vlniek olizujúcich brehy, prípadne rozsiahle inštalácie čohokoľvek, čo sa dá zavesiť, napichnúť, osvetliť alebo rozhýbať, sa nápadne cez ročníky opakujú. Akoby ich jedna mater mala. Podobne je to s malými figúrkami, prázdnymi plátnami, inštaláciami, pri ktorých čakáte, že sa niečo stane a softvér dá pokyn na výbuch, plameň, či zvuk až keď ste si povedali, že nemá zmysel dlhšie čakať. Už ste preč!
Možno je to príznak staroby alebo staromilstva. Znepokojuje ma, ako časom rapídne ubúda klasickej maľby, grafiky, sochy, plastiky… Pri súčasnom tempe hľadania inovatívnych foriem vizuálneho umenia to onedlho bude „Bienále len inštalácií“. Už teraz sú prezentované plátna často doplnkom „niečoho“ 3D. Svet sa mení, menia sa hodnoty v ňom. Klasické techniky sú náporom na osobné kompetentnosti výtvarníka. Vyčerpávajú energiu, dušu, kondíciu i peňaženku. Obnažujú krehkosť autora, lebo aj u naoko silných jedincov mapujú neistoty, autorské posuny, zmeny nálad, obavy, výkonnosť. Úprimná, skutočná tvorba neraz bolí. Mnohé inštalácie z Bienále sú inžinierstvo. Autor je skôr manažér dodávateľov. Ako dizajnér si dokážem dobre predstaviť údiv vo finále. Aj my občas bojujeme so statikmi, elektrikármi, technológmi… a čakáme aká bude zhoda našich predstáv s výsledným produktom. Nikdy som nemal možnosť posedieť si pri poháriku s autorom bienálových inštalácií. Schválne píšem pri poháriku aby, keď ho opustia zábrany, priznal, čo zo svojej vízie stratil, prípadne dopadlo lepšie ako plánoval po tom, čo už nemal nad dielom úplnú kontrolu.
Sponzori, „riaditelia“ kultúry, teoretici zložitých úvah a filozofických konštrukcií z celého sveta si tiež potrebujú uľahčiť prácu. Čím väčšie, šokujúcejšie, drahšie a mnohovrstevnaté (preklad: nejasné), tým vhodnejšie na štátnu reprezentáciu. Prikorenené politikou, protestom proti tomu o čom väčšina ľudí ani netuší, ale mala by sa za to hanbiť! Prípadne sa dosť nehanbí, lebo si práve my myslíme, že máme jedinú svätú pravdu.
Učili nás, že dielo má obsah a formu. V kvalitných dielach obsah pochopíte akosi samovoľne a forma vyvolá spontánnu emóciu. Na Bienále čítate 5 stránkové vysvetlenia, čo dielo predstavuje. Prečo k jeho realizácií a prezentácií bola zvolená konkrétna podoba. Názov diela a meno autora nestačia.
Vytvorenie si vlastného názoru, či interpretácie toho, čo vidíte je v mnohých prípadoch diskutabilné. Jednak ide o ignoráciu autorovho zámeru, neúctu k jeho tvorbe a úsiliu. Jednak ak nečítate a nestotožníte sa, možno prídete o umelecký skvost. Pár som čítaním precítil a stovky iste nečítaním bolestne odignoroval. Teda nielen v tomto ročníku, všeobecne!
Na návštevníkoch vidieť rôzne stratégie prehliadky Bienále. Zrejme najviac je tých, ktorí po prvej hodine, dvoch stratia schopnosť vnímať všetko primerane vážne. Nenaštudovali si vopred kritiky, itineráre, guidov, nejdú po konkrétnych dielach alebo umelcoch. O dobrej tretine expozícií mimo Giardini či Arsenale ani len netušia. Rýchlo sa dostanú do módu: „Netreba prísť o rozum.“ Množstvo podnetov sa dá zvládnuť iba s primeranou laxnosťou. Po ďalších hodinách úspešne nastavenému módu pomáha únava – kognitívna i telesná. Vidno, že im nerobí problém mnohé inštalácie opomenúť. Navzájom si posielajú gestá: „Ani tam nechoď, nestojí to za to!“. Nemyslím, že ide o laikov, ktorí umeniu nerozumejú, práve naopak. Vôbec sa pritom za svoj prístup nehanbia. Volám ich (aj seba) „letcami“. Bienále venujú deň možno dva. Samozrejme pravidelne stretám opak – nosičov katalógov a publikácií, ktorí si usilovne robia poznámky, počúvajú cez slúchadlá preklady. Možno po večeroch už priamo píšu blogy a kritiky do médií. Bienále pri tomto móde musia iste navštevovať celý týždeň i mesiac. Oni nám pomáhajú dodatočne pochopiť nepochopiteľné, prehliadané. Žiaľ neskoro, lebo sa k dielu nemôžeme fyzicky vrátiť.
Aj pri už spomenutých videoslučkách nekonečného vlnenia mora, letu vtákov, obskúrnych pohybov ľudí v kombinézach nájdete sedieť návštevníkov, ktorí sú hlboko dojatí, dokonca plačú. Videl som ich na vlastné oči. Možno práve oni dosahujú pravú vizuálnu extázu. Náklady na cestu pobyt a vstupné sa im vyplatili nad mieru. Prežiť tak silné emócie musí byť úžasné.
Benátske bienále je samozrejme plné návštevníkov, inštalácie využívajú rozmanitý priestor i svetelné podmienky. V tlačenici sa k pokojnému vnímaniu diela málokedy dostanete. Niektoré diela ubíjajú diela susedné či pavilón samotný. Vždy sa mi to stane v pavilóne severanov, ktorý je skvelou architektúrou a občas je mi i jedno, čo tam vystavujú. Riešim to svojsky. Trocha ako „letec“, trocha ako „znalec“ s katalógmi v ruke. Fotografujem! Z diel si vytváram vlastné kompozície vo fotografiách. Snímam výrezy, kde nie sú podľa možnosti iní návštevníci, kde nie sú konkurenčné diela. Potom sa k nim po vyvetraní hlavy vrátim a užívam si. Je to ako kornút zmrzliny so 100 kopčekmi. Niečo vyhodím, čo pokladám za inšpirujúce, motivujúce uložím do svojho archívu.
Malá koláž je ilustráciou k tomuto článku. Teoretik by sa zrejme čudoval, iste aj mnoho ctených kolegov vážených výtvarníkov, ktorí remeslu rozumejú, no ja mám svoje kritéria a nevravím, že sú správne či objektívne. Ostatne nikomu ich nevnucujem.
Nevyhnutnou súčasťou Bienále je aj nekonečné túlanie ulicami Benátok, Muránom, Buránom, fascinuje ma cintorín, zažil som Lido v čase konania filmového festivalu a dostal som sa až k červeným kobercom. To je rovnako zážitok. Bienále a Benátky sú combo emócií, fascinácie a energie. Uvažujem, kde z vecí uložených podvedome v mozgových clustroch vyťahujem čriepky využité v dizajne. A možno to nie je vizuálny vnem, ale chuť Aperol Spritzu z kaviarne na San Marco. Na Bienále v Benátkach človek nikdy nevie!
© Braňo Jelenčík, 2026
