Výstava Štěpána Pala: Za vesmírom príliš rozľahlé ukazuje, ako sa sklo a kresba môžu stať
médiom, ktoré nefunguje len vizuálne, ale aj mentálne – ako nástroj premýšľania o tom, čo
vlastne vidíme.
V knihe, ktorú napísali Klein Dan a Rossini Pavla o spoločnej tvorbe Zory a Štěpána,
uvádzajú spojitosť so Štěpanom Palom a Buckministrom Fullerom, ktorý mal na Palovu
tvorbu značný vplyv. Buckminster Fuller (americký architekt a dizajnér), ktorý bol známy
tým, ako sa snažil svet pochopiť prostredníctvom geometrických princípov. Geometriu vnímal
ako spôsob myslenia – ako jazyk, ktorým je možné popísať realitu a jej fungovanie. Predstava
o svete, ktorú mal Fuller, bola založená na základných tvaroch, ktoré sa opakujú – od molekúl
až po architektúru.
Kým u Fullera ide o snahu nájsť systém, ktorý vysvetľuje svet, u Palu sa tento systém stáva
otvoreným – niečím, čo sa dá neustále meniť, deformovať a reinterpretovať. V sklárskej
tvorbe sa tento princíp ešte viac zvýrazňuje. Sklo umožňuje preniesť geometriu do oblasti
svetla a optiky. Exaktným brúsením a leštením dosahuje vysokú mieru presnosti, výsledok
však nepôsobí striktne či stroho. Ba práve naopak – materiál akoby ožíval, akoby sa aktivoval
pri kontakte so svetlom. Dielo sa vďaka tomu nestáva len voľačím, čo navodzuje estetický
efekt, ale stáva sa niečím, čo sa mení v čase v závislosti od pohybu diváka.
Na výstave sa nachádza aj špecifická portrétna galéria, ktorú Pala vytvára na základe
telefónnych čísel. Autor v tejto sérii diel otvára diskurz o povahe identity. Nejde o zachytenie
fyzických rysov, ale o dekonštrukciu človeka do digitálnej entity – mobilného čísla.
V podstate ide o vizualizáciu nášho „druhého ja“, ktoré každý deň používame a existuje
v sieti. Jadrom týchto portrétov je striktný matematický princíp delenia uhla. Pre autora nejde
len o techniku, ale skôr o akúsi intelektuálnu výzvu alebo geometrickú úlohu. Každý pohyb
línie v priestore je determinovaný číslom, vzniká tým napätie medzi výpočtom a maliarskym
gestom. Ako aj sám autor vraví: „Keď máš neriešiteľný problém, vždy môžeš začať
odznova“, ten svedčí o tom, že ide o proces hľadania a reštartu, ktorý je dôležitejší ako fixácia
výsledku. Akoby šlo o oslavu hravosti vnútri prísneho systému číslic a výpočtov.
V dobe, kedy sa naše životy dejú v algoritmoch, prichádza autor s elegantnou odpoveďou.
Namiesto kritiky technológii si privlastňuje ich časť a mení ich na estetický objekt. Portréty sa
v konečnom dôsledku môžu stávať reflexiou našej vlastnej fragmentácie v digitálnom
priestore. Výsledkom je svedectvo o tom, že aj v algoritme sa dá nájsť krása, ak mu venujeme
dostatok času a pozornosti.
Výstava neponúka lineárny príbeh, skôr však pôsobí ako mentálna mapa, v ktorej sa prelínajú
sny, procesy či osobný naratív. Stretávajú sa tu rôzne vrstvy autorovho uvažovania – cez
matematické princípy až po snové roviny. Divák tu nie je len pozorovateľom, ale stáva sa
súčasťou – vstupuje do priestoru, kde sa niečo skladá a rozkladá v reálnom čase. Pohyb
v priestore, zmena uhla pohľadu, hra so svetlom a materiálom tvoria významy, ktoré sa
neustále menia a vyžadujú si nové prehodnotenia.
Názov „Za vesmírom príliš rozľahlé“ môžeme vnímať aj ako metaforu – nielen pre
nekonečnosť, ale aj pre rozsah možností, ktoré sa otvárajú v momente, keď sa vzdáme
potreby všetko definovať. Definuje aj autorovu ambíciu zachytiť to, čo je za vesmírom – teda
nekonečno obsiahnuté v matematike aj v ľudskom podvedomí. Výstavu možno brať aj ako
pozvanie k spomaleniu, sústredeniu na svetlo, čas, detail a otvorenosť voči tomu, čo nie je
úplne uchopiteľné a mnohokrát možno aj presahuje naše možnosti chápania.
Autorka článku: Sabina Kysučanová