Blažej Baláž, Mária Balážová, Cyril Blažo, Zuzana Branišová, Roman Gajdoš, Veronika Rónaiová
Kurátorka: Michaela Guillaume
Výstava vznikla s podporou Fondu pre podporu umenia.
“Kultúry rastú a vyvíjajú sa prostredníctvom vzájomnej osmózy, kontaminácie a zlučovania sa”.
Arianna Dagnino, Manifest transkultúrneho humanizmu, 2014
Výstavný projekt Spoločensky živí je realizáciou nových polôh postkonceptuálneho umenia, s aktuálnym zacielením na kultúrne, politické, xenofóbne a rodové obsahy, ktoré prinášajú nové spoločenské fenomény posledného obdobia na Slovensku i v Európe. Koncepcia projektu je fundovaná na princípe aktivity a „reaktivity“ na aktuálne dianie, keď svoj názov zakladá tiež na antinómii k projektu „Prízraky spoločensky mŕtvych“ (Ch. Kravagna) mapujúcemu spoločensky vylúčené vrstvy verejnosti. Výstava je výzvou k agilite na spoločenskej transformácii v duchu rešpektu novej transmodernej spoločnosti, akceptujúcej regionálnu kultúrnu identitu a jedinečnosť.
Slovensko i Európu pod bremenom recentných udalostí ovládajú zmiešané pocity obáv, nedôvery, strachu, sklamania, hnevu, frustrácie. Témou je krízový stav politicky a sociálne unavenej spoločnosti, ktorá je zastrašovaná a tiež vystrašená, bez korektného jednania a adekvátnej intra a interkultúrnej komunikácie. To, čo J. Rawl nazýva prekrývajúci konsenzus a E. Dussel, kritizuje pre jeho formálnu podobu je fakt, že Európa dopláca na svoj povrchný altruistický multikulturalizmus, ktorý je vo svojej podstate výrazom imperialistickej kultúry a obmedzuje možnosť pre prežitie všetkých iných kultúr. Výsledkom je sterilný multikultúrny dialóg, v pozadí ktorého stoja expanzívne politické a zištné ciele, s následnou „protuberanciou“ domorodých obyvateľov späť do európskeho priestoru. Tvorba bariér a kontext obrany len prekrýva nepripravenosť k interkultúrnemu (implicitne intrakultúrnemu) dialógu a nezrelosť politického systému. Ideou transmoderny podľa E. Dussela je ne-eurocentrické zmýšľanie smerujúce k spoločnosti, ktorá plne akceptuje rôzne kultúrne a etnické identity, nerozdeľujúc sa a modernú, postmodernú, ale akceptujúc to, čo je simultánne pre-moderné (staršie ako moderna), súčasné k moderne, a v podstate teda transmoderné. Znamená to vzdať sa okcindetalistického postoja a akceptovať, to čo je “na východ od raja” ako jedinečné a originálne, a nie primitívne a nedostatočne vyvinuté. A. Dagnino, v rámci problematiky transkultúrnosti upozorňuje, že proces prerušovania vzájomného interkultúrneho dialógu, popieranie jeho dôležitosti, podobne ako aj hodnoty iných kultúr nakoniec zadusí našu ľudskosť. Kreatívna kultúra, ako nazýva novú kultúrnu paradigmu E. Dussel nie je prázdnou globalizovanou jednotou, ale skôr trans-modernou pluriverzalitou/diverzitou (s mnohými univerzálnosťami: európskou, islamskou, védickou, taoistickou, budhistickou, latinsko-americkou, Bantu, atď.). Jej multikultúrnosť a angažuje sa v kritickom medzikultúrnom dialógu. Podstata toho, čo A. Dagnino označuje za transkultúrnosť, Ch. Kravagna ako transkultúrny modernizmus a E. Dussel ako transmodernu, znamená priznať rovnocennosť v komunikácii medzi kultúrami i keď asymetrickými navzájom, neobávať sa vzájomnej výmeny, učenia sa od iných, ako aj integrácie nových prvkov z iných kultúr.
Vystavujúci autori reagujú na súčasný stav z intrakultúrneho ale aj interkultúrneho rámca. Veronika Rónaiová (1951) sa svojou inštaláciou pohybuje v dôvernom personálnom priestore, vlastnými výtvarnými zásahmi intervenuje v diele svojho otca. Zatiaľ, čo predchádzajúce intervencie sú presne vymedzeným dialógom a ponechávajú tak zásah autorky ako i pôvodný status diela jasne identifikovateľné, na výstave po prvý krát vidíme, úplné privlastnenie a splynutie oboch umeleckých činov s prerastením kompozície do autorskej inštalácie. Do vzájomnej komunikácie vstupuje námet otca (predchádzajúcej generácie), fenomén Slovenska – voľná interpretácia “Kytice” od P. Matejku a zásah umelkyne s presahom do širších maliarskych kontextov. Vzťah Blažeja Baláža (1958) k Slovensku sa odráža v autentickom postoji a konfrontácii so systémovým zriadením v ktorom žijeme. Stav nefunkčných politicko-legislatívnych štruktúr, ekonomické a environmentálne lapsusy, ako aj dlhodobo podimenzovaná kultúrna oblasť, ktoré podrobuje otvorenej kritike sú dôvodom jeho aktivizmu. Dielom “CELYZIVOTPREZITVPROTISMERE” pomenúva charakter svojho života po roku 1969 až dodnes, agitácie a permanentnej “opozície” voči slabinám systému po roku 1989 a zároveň upozorňuje na fakt, aké namáhavé je v našom štáte dovolávať sa zodpovednosti a pravdy. Intrakultúrny rámec završuje Cyril Blažo (1970), umelec humorných zveličení, ktorý svojimi vstupmi upozorňuje na dôležité i paradoxné javy v našej krajine. Výsledkom sú fotoperformancie, ktoré vznikajú ako spontánne, situačné reakcie, často s vtipnou intervenciou vlastnej figúry do nového kontextu, situácie ktorú autor práve objavil. Problematiku genderu, transkultúrneho fenoménu zastupuje Mária Balážová (1956). Verejnosti je dlhodobo známa skrze nestále sa vyvíjajúci cyklus Hadia geometria. Komprimovaný znak – archetyp hadej hlavy, vyjadruje kultúrne, spirituálne, historické i personálne obsahy. Jeho redukovaná, geometrizovaná figúra tiež významne akcentuje ženské pohlavie. Vnímanie genderových otázok sledujeme v jej tvorbe najskôr v intímnejšom rámci, aktuálne sa konotačné roviny uberajú smerom ku kritike politického, výrazne patriarchálneho systému. Doslova “feministické čítanie” nesie názov triptychu grafík, ktoré sú geometrickým ideogramom vyjadrujúcim obsadenosť parlamentných kresiel na Slovensku v Českej republike a Poľsku s výraznou disproporciou mužsko-ženských síl. Dielo Zuzany Branišovej (1980) inokedy zvyčajne v postminimálnej alebo postkonceptuálnej dikcii, je tentoraz ideovo zacielené na širšie personálne, spirituálne a edukačné témy. Výstavy sa Branišová zúčastní inštaláciou s názvom “Vypestované”. Objektom inštalácie je približne osemdesiat priesad Štiavu špenátového, liečivej rastliny, ktorá má svoje miesto aj v gastronómii, avšak na Slovensku sa správa ako expanzívny a invazívny druh. Autorka takouto alúziou tematizuje migráciu ľudskej populácie, miešanie kultúr a národností, ktorých vplyv nie je možné jednoznačne polarizovať. Videoperformancia Romana Gajdoša (1983) predstavuje riadené demonštratívne pálenie kníh ako odkaz na cenzúru, negáciu a ničenie kultúrnych hodnôt spôsobené zmenami politických, či religióznych stavov. Vyhladenie, vymazanie, zničenie nielen spisu ale aj akejkoľvek spomienky naň vyjadruje ostrú formu negácie predchádzajúceho, či ideovo, politicky, kultúrne odlišného, H. Rafetseder hovorí o výraze “ofenzívy moci”.
Fotografie albumu: Andy Kozárová
