Úvod­né slo­vo: Fran­ti­šek Mik­loš­ko

 

Richard Gre­gor pri prí­le­ži­tos­ti výsta­vy Pet­ra Rónaia  v bra­ti­slav­skej „Fečík gal­le­ry“ napí­sal o auto­ro­vi, že „…ak pri­pra­vu­je výsta­vu, jej sys­tém musí byť neucho­pi­teľ­ný…“. Ber­te pro­sím sku­toč­nosť, že dnes na jeho výsta­ve (zno­vu nie typic­kej) vystú­pim s úvod­ným tex­tom ja, ako potvr­de­nie tých­to Gre­go­ro­vých slov.

 

Peter Rónai obja­vil to, čomu sa hovo­rí prázd­ny pries­tor a našiel v ňom záľu­bu. Vidí­me to na výsta­ve v Galé­rii Cyp­riá­na Majer­ní­ka v roku 1991, v Dome ume­nia v Brne v roku 1997,  ale­bo sa s tým stre­tá­me vo „Frag­men­te nena­pí­sa­né­ho tex­tu“ na začiat­ku jeho mono­gra­fie, ale­bo na prázd­nych stra­nách v úvo­de svo­jej dru­hej mono­gra­fii „Retro naj…“.

 

Nie­ke­dy na začiat­ku 80. rokov sme spo­lu s kama­rá­tom strá­vi­li nie­koľ­ko dní v kláš­to­re kamal­du­lov v Bie­la­nach pri Kra­ko­ve. Prí­snej­šiu reho­ľu ako kamal­du­li majú iba tra­pis­ti. Tra­pis­ti nesmú roz­prá­vať, nesmú sa ani obko­le­so­vať zele­ňou. Môžu hľa­dieť len na nebo a vypra­hnu­tú zem.

Kamal­du­li pop­ri izo­lá­cii a prí­snos­ti svoj­ho živo­ta milu­jú zeleň. Dom­če­ky, v kto­rých býva­jú po jed­nom otco­via i bra­tia sú rozo­sta­ve­né pozdĺž chod­ní­ka v záh­ra­de. Roz­prá­vať majú dovo­le­né tri­krát do týžd­ňa, v čase pôs­tu dva­krát. Na tých nie­koľ­ko dní, kto­ré sme s kama­rá­tom strá­vi­li v kláš­to­re nám pri­or pri­de­lil jed­né­ho mla­dé­ho mní­cha, kto­rý sa nám chví­ľa­mi veno­val. Bolo zau­jí­ma­vé, keď hovo­ril o svo­jich prvých dňoch v kláš­to­re. Pri pri­jí­ma­ní mla­dé­ho adep­ta medzi kamal­du­lov si ten­to ľah­ne na zem pred mní­chov a hovo­rí otvo­re­ne o všet­kých svo­jich hrie­choch v živo­te, o všet­kých svo­jich hrieš­nych myš­lien­kach a túž­bach. Skú­se­nosť reho­le hovo­rí, že tak­to adept náj­de v sebe „prázd­ny pries­tor“, na kto­rom môže začať budo­vať svo­ju novú budúc­nosť a iden­ti­tu.

 

Peter Rónai má záľu­bu v prázd­nom pries­to­re nie­len mimo seba, on vo svo­jej tvor­be „seba-iró­ni­ou“ a „seba-spo­chyb­ňo­va­ním“ cíti potre­bu stá­le sa do toh­to prázd­ne­ho pries­to­ru v sebe vra­cať, aby odtiaľ mohol „seba-pre­zen­tu­júc“ sa zno­vu vystú­piť. Peter Rónai nie je vege­ta­rián, býva riad­ne so svo­jou rodi­nou, hovo­rí čas­tej­šie ako tri­krát do týžd­ňa, ale napriek tomu, svo­jím vnú­tor­ným zalo­že­ním je kamal­dul.

 

Ten mla­dý mních – kamal­dul nám pri jed­nej pre­chádz­ke pove­dal: „Až teraz, z výš­ky, ponad svet vidím v ľuďoch bra­tov a ses­try, milu­jem ich a mod­lím sa za nich.“  Peter Rónai milu­je svet a anga­žu­je sa v ňom aj tak, že sa ho sna­ží vtiah­nuť aspoň na chví­ľu do „prázd­ne­ho pries­to­ru“, aby neb­ral seba, ani svo­je výtvo­ry až tak váž­ne. Spo­chyb­ňu­je, iro­ni­zu­je, ale­bo pre­mie­ňa umel­cov, ume­nie i všet­ky ‑izmy, aby hľa­dal pre ne nové výcho­dis­ká.

 

Za kláš­tor­ným múrom kamal­du­lov zastal čas. Uda­los­ti dňa im ozna­mu­jú úde­ry zvo­nov. Kaž­dý deň  sa podo­bá pred­chá­dza­jú­ce­mu, obraz sve­ta sa v ňom uzat­vá­ra do nie­koľ­kých, stá­le tých istých tvá­rí, budov, stro­mov, do pohľa­du na nebo a kríž na ste­ne sused­né­ho dom­če­ka – čas pre­stá­va byť mera­teľ­nou kate­gó­ri­ou. Kamal­du­li žijú prí­tom­nosť. Ako hovo­rí Vla­di­mír Holan: „Génius, toť věč­ná pří­tom­nost!“.  Nediv­me sa, že Peter Rónai sa nesús­tre­ďu­je na jeden svoj výcho­dis­ko­vý pohľad a ten­to ďalej neroz­ví­ja.

 

Toto by ho núti­lo vidieť veci z pohľa­du „vče­ra, dnes, zaj­tra“. Kamal­dul Rónai žije „prí­tom­nosť“, a pre­to je záber jeho tvor­by taký širo­ký a záro­veň sil­ný.

 

Pri dom­če­ku, kde býva­jú mní­si je malá záh­rad­ka, kde oby­va­teľ pes­tu­je to, v čom má záľu­bu. Kaž­dý dom so záh­rad­kou je ohra­de­ný múrom, je to oby­va­te­ľov svet – pus­tov­ňa. Do kláš­to­ra cho­dí mno­ho ľudí strá­viť chví­le samo­ty. Keď sme tam boli, bol tam kňaz, kto­rý sa pri­pra­vo­val na bis­kup­skú vysviac­ku, bol tam maliar, kto­rý v tej­to atmo­sfé­re maľo­val obraz do kos­to­la. Tá pus­tov­ňa so záh­rad­kou, kde „maj­stri“ pes­tu­jú svo­je obľú­be­né rast­li­ny mi pri­po­mí­na Rónai­ov dom, kde on pre svo­ju záľu­bu  roky „pes­tu­je“ stov­ky arte­fak­tov, v kto­rých má záľu­bu. A napriek jeho samo­tár­stvu a soli­tér­stvu, ľudia  ho vyhľa­dá­va­jú a chcú sa pote­šiť atmo­sfé­rou jeho ume­lec­ké­ho sve­ta.

 

Sedieť s Pet­rom Rónai­om na kávič­ke a v poko­ji sa s ním roz­prá­vať, je vždy prí­jem­ný záži­tok . Hovo­rí rov­na­ko zasvä­te­ne o ume­ní, o deji­nách ume­nia, ako o slo­ven­skej i európ­skej  duchov­nej atmo­sfé­re. Hovo­rí s vami váž­ne, ale pomá­ha si svo­ji­mi bar­lič­ka­mi iró­nie a sebai­ró­nie. Peter veľ­mi dob­re píše o svo­jich veciach. Bolo by zau­jí­ma­vé, keby raz napí­sal kni­hu o ume­ní, ume­lec­kých sme­roch, o umel­coch, mož­no aj o sebe a ilus­tro­val by ju svo­ji­mi die­la­mi.

 

Peter Rónai tu dnes vysta­vu­je foto-doku­men­tá­ciu z troch jeho výstav: v bra­ti­slav­skej Fečík gal­le­ry „Kun­stv­Ha­le“, v trnav­skej syna­gó­ge „Retro naj…“ a vo Výcho­do­slo­ven­skej galé­rii v Koši­ciach „Post Ping Pong“. V roku 2014 mal výsta­vu v košic­kej Kuns­hal­le a nazval ju „Výsta­va vo výsta­ve“, dneš­nú svo­ju výsta­vu nazval „Post post­ping­pong“. Ja to čítam ako „Výsta­va po výsta­ve“, tak, ako je „Život po živo­te“. Chce nám teda uká­zať veľ­kú časť svo­jej tvor­by z aké­ho­si mega-nad­hľa­du, kde ju môže­me vidieť a kon­fron­to­vať nie­len v rôz­nych pries­to­roch a súrad­ni­ciach, ale aj navzá­jom.

 

Radi­slav Matuš­tík napí­sal: „Rónai je stá­losť nestá­los­ti, isto­ta neis­to­ty.“ Aurel Hra­bu­šic­ký ho cha­rak­te­ri­zu­je: „Rónai sa pohy­bu­je na poh­re­bis­ku nedáv­no ešte živých ume­lec­kých sme­rov, zbie­ra ich ostat­ky a z nich mixu­je vlast­né postmo­der­né kok­te­i­ly.“  Béla Ham­vas v sta­ti o Rónai­ovi zase píše o „sláv­nej ano­ny­mi­te“.

 

Je mož­né, aby člo­vek, kto­rý pre­bý­va v kamal­dul­skej pus­tov­ni bol záro­veň už za živo­ta legen­dou? Keď vidím Pet­ra Rónaia roky pokoj­ne krá­čať uli­ca­mi Sta­ré­ho mes­ta, začí­nam veriť, že to je mož­né!

 

Foto­gra­fie albu­mu: Dáša Bar­te­ko­vá