Úvodné slovo: František Mikloško
Richard Gregor pri príležitosti výstavy Petra Rónaia v bratislavskej „Fečík gallery“ napísal o autorovi, že „…ak pripravuje výstavu, jej systém musí byť neuchopiteľný…“. Berte prosím skutočnosť, že dnes na jeho výstave (znovu nie typickej) vystúpim s úvodným textom ja, ako potvrdenie týchto Gregorových slov.
Peter Rónai objavil to, čomu sa hovorí prázdny priestor a našiel v ňom záľubu. Vidíme to na výstave v Galérii Cypriána Majerníka v roku 1991, v Dome umenia v Brne v roku 1997, alebo sa s tým stretáme vo „Fragmente nenapísaného textu“ na začiatku jeho monografie, alebo na prázdnych stranách v úvode svojej druhej monografii „Retro naj…“.
Niekedy na začiatku 80. rokov sme spolu s kamarátom strávili niekoľko dní v kláštore kamaldulov v Bielanach pri Krakove. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa ani obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahnutú zem.
Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. Domčeky, v ktorých bývajú po jednom otcovia i bratia sú rozostavené pozdĺž chodníka v záhrade. Rozprávať majú dovolené trikrát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Na tých niekoľko dní, ktoré sme s kamarátom strávili v kláštore nám prior pridelil jedného mladého mnícha, ktorý sa nám chvíľami venoval. Bolo zaujímavé, keď hovoril o svojich prvých dňoch v kláštore. Pri prijímaní mladého adepta medzi kamaldulov si tento ľahne na zem pred mníchov a hovorí otvorene o všetkých svojich hriechoch v živote, o všetkých svojich hriešnych myšlienkach a túžbach. Skúsenosť rehole hovorí, že takto adept nájde v sebe „prázdny priestor“, na ktorom môže začať budovať svoju novú budúcnosť a identitu.
Peter Rónai má záľubu v prázdnom priestore nielen mimo seba, on vo svojej tvorbe „seba-iróniou“ a „seba-spochybňovaním“ cíti potrebu stále sa do tohto prázdneho priestoru v sebe vracať, aby odtiaľ mohol „seba-prezentujúc“ sa znovu vystúpiť. Peter Rónai nie je vegetarián, býva riadne so svojou rodinou, hovorí častejšie ako trikrát do týždňa, ale napriek tomu, svojím vnútorným založením je kamaldul.
Ten mladý mních – kamaldul nám pri jednej prechádzke povedal: „Až teraz, z výšky, ponad svet vidím v ľuďoch bratov a sestry, milujem ich a modlím sa za nich.“ Peter Rónai miluje svet a angažuje sa v ňom aj tak, že sa ho snaží vtiahnuť aspoň na chvíľu do „prázdneho priestoru“, aby nebral seba, ani svoje výtvory až tak vážne. Spochybňuje, ironizuje, alebo premieňa umelcov, umenie i všetky ‑izmy, aby hľadal pre ne nové východiská.
Za kláštorným múrom kamaldulov zastal čas. Udalosti dňa im oznamujú údery zvonov. Každý deň sa podobá predchádzajúcemu, obraz sveta sa v ňom uzatvára do niekoľkých, stále tých istých tvárí, budov, stromov, do pohľadu na nebo a kríž na stene susedného domčeka – čas prestáva byť merateľnou kategóriou. Kamalduli žijú prítomnosť. Ako hovorí Vladimír Holan: „Génius, toť věčná přítomnost!“. Nedivme sa, že Peter Rónai sa nesústreďuje na jeden svoj východiskový pohľad a tento ďalej nerozvíja.
Toto by ho nútilo vidieť veci z pohľadu „včera, dnes, zajtra“. Kamaldul Rónai žije „prítomnosť“, a preto je záber jeho tvorby taký široký a zároveň silný.
Pri domčeku, kde bývajú mnísi je malá záhradka, kde obyvateľ pestuje to, v čom má záľubu. Každý dom so záhradkou je ohradený múrom, je to obyvateľov svet – pustovňa. Do kláštora chodí mnoho ľudí stráviť chvíle samoty. Keď sme tam boli, bol tam kňaz, ktorý sa pripravoval na biskupskú vysviacku, bol tam maliar, ktorý v tejto atmosfére maľoval obraz do kostola. Tá pustovňa so záhradkou, kde „majstri“ pestujú svoje obľúbené rastliny mi pripomína Rónaiov dom, kde on pre svoju záľubu roky „pestuje“ stovky artefaktov, v ktorých má záľubu. A napriek jeho samotárstvu a solitérstvu, ľudia ho vyhľadávajú a chcú sa potešiť atmosférou jeho umeleckého sveta.
Sedieť s Petrom Rónaiom na kávičke a v pokoji sa s ním rozprávať, je vždy príjemný zážitok . Hovorí rovnako zasvätene o umení, o dejinách umenia, ako o slovenskej i európskej duchovnej atmosfére. Hovorí s vami vážne, ale pomáha si svojimi barličkami irónie a sebairónie. Peter veľmi dobre píše o svojich veciach. Bolo by zaujímavé, keby raz napísal knihu o umení, umeleckých smeroch, o umelcoch, možno aj o sebe a ilustroval by ju svojimi dielami.
Peter Rónai tu dnes vystavuje foto-dokumentáciu z troch jeho výstav: v bratislavskej Fečík gallery „KunstvHale“, v trnavskej synagóge „Retro naj…“ a vo Východoslovenskej galérii v Košiciach „Post Ping Pong“. V roku 2014 mal výstavu v košickej Kunshalle a nazval ju „Výstava vo výstave“, dnešnú svoju výstavu nazval „Post postpingpong“. Ja to čítam ako „Výstava po výstave“, tak, ako je „Život po živote“. Chce nám teda ukázať veľkú časť svojej tvorby z akéhosi mega-nadhľadu, kde ju môžeme vidieť a konfrontovať nielen v rôznych priestoroch a súradniciach, ale aj navzájom.
Radislav Matuštík napísal: „Rónai je stálosť nestálosti, istota neistoty.“ Aurel Hrabušický ho charakterizuje: „Rónai sa pohybuje na pohrebisku nedávno ešte živých umeleckých smerov, zbiera ich ostatky a z nich mixuje vlastné postmoderné kokteily.“ Béla Hamvas v stati o Rónaiovi zase píše o „slávnej anonymite“.
Je možné, aby človek, ktorý prebýva v kamaldulskej pustovni bol zároveň už za života legendou? Keď vidím Petra Rónaia roky pokojne kráčať ulicami Starého mesta, začínam veriť, že to je možné!
Fotografie albumu: Dáša Barteková
