Zimný salón: Fragmenty, procesy a prieniky
Salón ako formát otvorenej kolektívnej výstavy, bez tematického rámcovania, predstavuje systematické mapovanie súčasnej výtvarnej scény. Zároveň však pojem salónu v tomto prípade odkazuje aj na sociálny diskurz, v ktorom sa výstava stáva priestorom verejnej diskusie medzi umelectvom, kurátorstvom a diváctvom, čím sa približuje k svojmu pôvodnému spoločenskému významu v rámci dejín umenia. Vytvára sa tak významový rámec odkazujúci na kritickú reflexiu súčasnosti.
Kolektívna výstava Zimný salón predstavuje generačný prierez súčasným (nielen) slovenským výtvarným umením a vznikla ako súčasť snahy o reflexiu stého výročia Slovenskej výtvarnej únie. Výstava spája rozmanité techniky, materiály a médiá a vedome sa vyhýba formálnym, tematickým aj časovým obmedzeniam vzniku diel. Výber 96 autorov a 125 diel vychádza zo širokého spektra umeleckých prístupov a tendencií, ktoré artikulujú témy post-antropocentrizmu, spoločensko-politických otázok aj environmentálnej krízy. Každému autorovi bola ponechaná sloboda rozhodnúť sa, ktoré práce považuje za aktuálne a relevantné. Na základe priestorových a koncepčných možností bol následne kurátorkou Terezou Janák T. (Tomešovou) vytvorený výsledný výber, prezentovaný v tematických a vizuálnych celkoch.
Jedným z tematických rámcov je organickosť, ktorá prechádza do konceptu dekonštrukcii podstaty človeka, jeho sveta a prostredia, do fragmentov, povrchov a tvarov. Szilvia Füzik v diele Bez názvu pracuje s procesom straty kontroly nad tvorivým procesom, keď veľkoformátové olejomaľby ponecháva po dobu dvoch týždňov pôsobiť v exteriéri. Príroda sa v tomto prípade stáva aktívnym spoluautorom diela. Prírodný element reflektuje vo svojom diele Dunajská krajina aj Silvia Winklerová prostredníctvom textilnej inštalácie z lán a dreva pochádzajúceho z okolia Dunaja. Dielo vychádza z osobnej skúsenosti autorky s prostredím dunajských lužných lesov a mokradí, ku ktorým si vytvorila dlhodobý a intímny vzťah. Tieto ekosystémy, charakteristické vysokou biodiverzitou a kľúčovou ekologickou funkciou, sú v práci reflektované ako vzácny, ale zároveň ohrozený priestor krajiny. Tapiséria je inštalovaná na dreve pochádzajúcom z dunajských mokradí, prirodzene opracovanom bobrami.
Prechod od organických a environmentálnych východísk k skúmaniu materiálnych procesov a vnímania reality je artikulovaný v dielach pracujúcich s médiom fotografie v rozšírenom kontexte. Kristína Ligačová vo svojom diele Plynutie, prezentovanom aj na samostatnej výstave v rámci Slovak Press Photo a následne na výstave Pohyb v priestoroch Divadla K., reflektuje nestálosť, časovosť a fyzickú podstatu obrazu. Fotografie sú exponované na sklenených podložkách z vodného skla sú zalievané do hmoty reagujúcej na teplo. Odlišným prístupom k fotografickému médiu je dielo A more od Dany Bleyovej, ktoré pracuje s fragmentarizáciou znakov, štruktúr a povrchov prostredníctvom abstrahovania reality. Fotografia mora je v tomto prípade sprostredkovaná ako ligotajúca sa vrstva striebra na dibondovej doske, ďalej formovaná postprodukčnými zásahmi a snímaním prostredníctvom mobilu.
Reflexia ľudskej figúry a jej postavenia v súčasnej spoločnosti sa výrazne artikuluje vo veľkoformátovej figurálnej maľbe Supermarket od Jozefa Srnu. Autor pracuje s deformáciou tiel a ich vrstvením, kde svetlo a kolorit vytvárajú vizuálnu metaforu priestoru zahltenia a dezorientácie, ktorý pôsobí priam klaustrofobicky. Na túto líniu nadväzuje tematický okruh spoločenskej kritiky, identity a stereotypov. Soňa Sadilková v asambláži Žena upozorňuje na objektifikáciu ženského tela a konzumné vzorce módneho priemyslu. Použitím visačiek rôznych odevných značiek a kombináciou karikatúrneho torza s materiálovou akumuláciou vytvára ironický a kritický komentár na stereotypné vnímanie ženskej postavy a komodifikáciu tela.
Diskurz moci jazyka a jeho interpretácie artikuluje Zuzana Budzaková v diele Balans, ktoré reflektuje stav súčasnej spoločnosti poznačenej postpravdou a hodnotovou neistotou. Prostredníctvom motívu balansu odkazuje na krehkosť rovnováhy medzi individuálnym morálnym nastavením a spoločenskými štruktúrami, ktoré sú vystavené rozpadu tradičných hodnôt. Na túto rovinu nadväzuje videoinštalácia Toxická voda, ktorú autorka realizovala v rámci štúdia na UMPRUM, a v ktorej tematizuje všadeprítomnosť toxicity a problematiku dôvery v kontexte jadrovej energetiky. Dielo vychádza z osobnej skúsenosti s návštevou odkaliska, slúžiaceho ako dočasné úložisko rádioaktívneho odpadu, a poukazuje na neviditeľné riziká spojené so spracovaním uránu a návratom vyčistenej vody do prírodného prostredia. Prostredníctvom multisenzorickej asambláže zvuku, videa a hmatovej scenérie sprostredkúva fyzickú aj mentálnu skúsenosť „toxickej reality“ ako neoddeliteľnej súčasti súčasného sveta. Environmentálny diskurz je ďalej rozvíjaný vo videoarte Epidermitecture — Co-existing on the Surface od Vladimíry Hradeckej a Adama Hudeca, ktorý vznikol na základe výskumu realizovaného vo vile Tugendhat v Brne. Dielo sa zameriava na vrstvu mikroorganizmov tvoriacich biopatinu na organickej „koži“ architektúry, označovanú ako epidermitektúra, a skúma ju ako model medzidruhovej spolupráce fungujúcej bez potreby ľudskej kontroly. Film zároveň upozorňuje na paradoxné ničenie týchto živých systémov, ktoré architektúru chránia a podieľajú sa na čistení ovzdušia.
Kurátorská koncepcia Terezy Janák T. (Tomešovej) rámcuje Zimný salón ako mapovanie súčasného slovenského výtvarného umenia, v ktorom sa artikulujú aktuálne diskurzy a ich spoločensko-politické, environmentálne a existenčné presahy. Ambivalentná povaha výstavy sa v tomto kontexte javí ako prirodzený dôsledok kurátorského prístupu, ktorý uprednostňuje otvorenosť a pluralitu pred jednoznačne vymedzeným naratívom. Táto stratégia umožňuje, aby sa v rámci kolektívnej výstavy stretli rôzne autorské prístupy. Prínosom výstavy je jej inkluzívny charakter a široké zastúpenie autorov, ktoré podporuje vnímanie súčasnej umeleckej scény ako heterogénneho prostredia. Prepojenia medzi dielami vytvárajú dojem otvoreného celku, v ktorom jednotlivé práce vstupujú do vzájomného dialógu. Zároveň však vysoký počet vystavujúcich a dominancia média maľby poukazujú na hranice takto koncipovaného formátu, ktorý skôr zachytáva aktuálny stav scény, než by ho cielene problematizoval alebo prehodnocoval. Zimný salón je v tomto prípade nielen prezentáciou súčasnej tvorby, ale aj reflexiou spôsobov jej vystavovania a vnímania.
Kristína Čiráková