Za zásadný problém však považujeme, že pokus o výtvarné či sochárske dotvorenie tak významného miesta, ako je Bratislavský hrad, prebieha bez súťaže.
Nepochybujeme o tom, že máme dosť teoretikov, architektov i výtvarníkov, schopných podieľať sa na komplexnom riešení od koncepcie a návrhu až po realizáciu. Pripraviť varianty, ktoré by rozprúdili odbornú diskusiu, zväčšili šancu nájsť optimálne riešenie. Príležitosť však nedostali.
Verejnosť — i odborná — sa dozvedela o príprave realizácie pamätníka prostredníctvom letmého záberu na model sochy v televíznom vysielaní…
Je sympatické, že sa na sochu našli a nachádzajú peniaze zo súkromných zdrojov, že by jej realizácia zrejme nemala zaťažiť verejné financie. Nemyslíme si však, že to je dostatočný dôvod na obídenie odbornej verejnosti, obzvlášť, ak má socha stáť na tak významnom verejnom priestranstve. Jeden model jedného sochára je na výber dobrého riešenia žalostne málo!
Cieľom snáď nie je postaviť pamätník na jednu či dve sezóny, dlhodobo preto ovplyvní daný priestor. Iný architekt, iný sochár — aj keby to bol sám Michelangelo Buonarotti — už dlhé roky na tomto mieste príležitosť nedostane.
Počul som už hodne názorov na tento pomník z radov architektov i výtvarníkov. S pozitívnou reakciou som sa však z ich strany ešte nestretol.
(Vyjadrenie predsedu Slovenskej výtvarnej únie akad.mal. Pavla Kráľa zo dňa 13.apríla 2010, ktorého podstatná časť bola uverejnená v článku Zuzany Uličianskej: Svätopluk na Hrad!, SME, 15.5.2010.)