Článok predsedu SVÚ Pavla Kráľa k dotazníkovej akcii MK a (ne)efektívnosti zatiaľ prijatých opatrení si môžete prečítať aj na stránke časopisu .týždeň:
Dotazníková akcia Ministerstva kultúry (… ako je to so svetlom na konci tunela?)
Hladinu kultúry rozvírila v týchto dňoch dotazníková akcia, ktorá je jednou z reakcií Ministerstva kultúry na silnejúcu nespokojnosť a kritiku neefektívnych a pomalých opatrení na záchranu kultúry. MK vyzvalo umelcov a všetkých pracujúcich v kultúre vyplniť do 19. októbra formulár, zverejnený na stránke MK. Ako je v úvode dotazníka uvedené, cieľom prieskumu je zmapovanie dopadov pandémie Covid-19 na pracovníkov v kultúrnom a kreatívnom priemysle. Súhrnné dáta z prieskumu budú dôležitým podkladom na rokovania o opatreniach na zmiernenie negatívnych ekonomických dôsledkov pandémie ochorenia Covid-19.
S iniciatívou je spojená nádej na urýchlenie prijímania nevyhnutných opatrení pre záchranu kultúry. Ale aj skepsa, nedôvera a nepochopenie na strane druhej. Čo sa v tejto veci doteraz urobilo? A najmä, čo sa doteraz neurobilo? Aké sú príčiny? Existujú aj možné riešenia? Nemalá časť ľudí, pracujúcich v kultúre, pristupuje k požiadavke uvádzať v dotazníkoch veľmi osobné
údaje s nedôverou. Mnohí to vnímajú ako ohrozenie svojej nezávislosti, ako pokus o získanie kontroly nad aktérmi kultúry i kultúrou samotnou. Jeden príklad veľmi vyhraneného postoja, aký sa
tiež sem-tam objavuje (uvádzam bez úpravy text, ktorý sme dostali v týchto dňoch ako reakciu na náš komentár, vysvetľujúci zmysel vyplnenia Formulára MK):
„tieto dotazniky su zneužitelne vladou a poslužia na registraciu o povinnej neoverenej vakcine do buducnosti a to blizkej ??? Treba predvidat aj zneužitie touto vládou, covid je podvod .všetci vieme a mame nedôveru k tejto vladnej garniture uzurpatorsky moc nad životmi Slovakov a našej krajiny Slovenský národ nie je hlúpy.,Máme k tomu viacerí umelci nedôveru ‚už tých registracii donedávna bolo dosť !!!“
K obavám z akejkoľvek formy evidencie umelcov som sa vyjadril už v článku pre časopis Romboid (r. 2016). Právo na pochybnosti je legitímne a chápem obavy z možného zneužitia databázy umelcov (áno, čítal som Orwellove diela, vrátane románu 1984), ale obavy z evidencie umelcov nezdieľam. Ak máme sklon ku katastrofickým scenárom, mali sme panike podľahnúť už dávno: milióny ľudí – vrátane nás – sú už zaevidovaní v mnohých databázach s veľmi podrobnými a citlivými údajmi (akú nehnuteľnosť vlastníme, aké máme úspory v bankách, aké máme auto, kde máme trvalé bydlisko, aký je náš zdravotný stav, …). Riskujeme každý deň v momente pripojenia na internet, veľa o nás môže prezradiť použitie mobilov, atď – databáza zopár tisíc (či zopár desaťtisíc) umelcov situáciu nijako zásadne nezmení. Ak by „štát“ mal v úmysle urobiť negatívny krok voči svojim občanom, má na to všetky páky: na databázu umelcov odkázaný určite nie je.
Či sa nám to páči alebo nie, ak nie sme spokojní so stavom kultúry a máme záujem o zmenu k lepšiemu, nemôžeme sa uzatvárať len v našom svete, svete umenia a kultúry. Občas potrebujeme
vnímať aj pohľad z druhej strany – pohľad predstaviteľov „štátu“. Napríklad: realitou pri predkladaní akéhokoľvek zákona je povinná príloha s vyčíslením dopadov. Ako však vyčíslite dopady, ak neviete, či zákon v praxi ovplyvní 5 000, 50 000 alebo dokonca 220 000 ľudí? Nesporným faktom je i to, že problém s nedostatkom vierohodných dát sa prejavil i v kritickej dobe na jar, v čase prepuknutia pandémie. Dôsledky následného tápania pocítila a ešte stále cíti celá kultúra. Umelci nie sú lepší ako ostatní. Sú však iní: pracujú v iných podmienkach a z hľadiska sociálnych istôt (či skôr neistôt) sú neraz zraniteľnejší. Niektoré opatrenia na zvýšenie sociálnej istoty pracujúcich sa u nich míňajú účinkom, prípadne situáciu umelcov len zhoršujú (napríklad zvyšovanie zákonom
stanovenej minimálnej mzdy má na zvýšenie príjmu umelcov v slobodnom povolaní nulový dopad, zato spôsobuje automatické zvýšenie odvodov, čím znižuje ich čistý príjem). Aj keď kultúrny sektor ako celok významne prispieva na tvorbu pracovných miest a vytváranie HDP, od podnikateľského prostredia sa zásadne odlišuje: jeho základným cieľom nie je dosahovanie zisku, jeho podstatný prínos pre spoločnosť nie je vždy možné vyjadriť peniazmi. Nie je to teória, ale fakt, definovaný v medzinárodných dohovoroch, ktoré ratifikovalo aj Slovensko (pozri Dohovor UNESCO z r. 2005, čl. 4, par. 4). Preto sú nutné i špecifické opatrenia, zohľadňujúce špecifický charakter práce v umení a kultúre, ktoré sa zavádzajú vo všetkých vyspelých krajinách. Ak však chcete prijímať špecifické adresné opatrenia, potrebujete identifikovať „adresáta“ – umelca. Inak sa dobrý úmysel nenaplní.
Hilary Shelton, šéf organizácie, ktorá v USA viac ako 100 rokov bojuje za práva afroameričanov sa vyjadril k riešeniu rómskej otázky (Správy RTVS, 3. marec 2016). Jeho odpoveď dáva zmysel i z pohľadu riešenia problémov kultúry: „Prvý nevyhnutný krok je začať zbierať štatistické údaje. Bez nich neviete, komu a ako pomôcť. Ak chceme problém zvládnuť, musíme ho najprv zmerať, musíme ho analyzovať.“
Aktuálnu snahu o zmapovanie situácie v kultúre vítame. Formulár sme v mene Slovenskej výtvarnej únie, najväčšej organizácie výtvarných umelcov, vyplnili (a vyplnil som ho aj za seba osobne).
Iniciatívu sme podporili na webe SVÚ i SKKD, informácie sme poslali aj priamo našim členom. Význam vysvetľujeme všetkým, s ktorými prichádzame do kontaktu. Tak ako vždy je to pre nás otázka vecných riešení, nie koalično-opozičný problém. Tak ako vždy sme otvorení a neraz kritickí. S cieľom pomôcť problémy pomenovať a riešiť. Vážime si všetkých, ktorí sa snažia niečo urobiť a uvedomujeme si, že niečo sa predsa len urobilo. Netvárme sa však prosím, že problém je vyriešený: nie je. Ani nečakajme, že ho vyriešime pomocou 10 dňovej akcie: nevyriešime, aj keď by sme si to veľmi priali. Za 10 dní sa nedajú dohnať desaťročia nečinnosti. 10 dňová kampaň nenahradí nedotiahnuté systémové riešenia.
Už pri prvých diskusiách v rámci krízovej pracovnej skupiny MK na jar sa opäť potvrdilo, že vierohodné dáta o kultúrnej sfére chýbajú. Dôvody poznáme (k nim niekoľko poznámok nižšie) a boli sme presvedčení, že začínať so zberom dát v krízovej situácii je príliš neskoro. Považovali sme za nevyhnutné nájsť iné, rýchlo realizovateľné riešenie, i vzhľadom na to, že akútne problémy v kultúre sú veľmi rôznorodé (niekto uvádzal ako problém úhradu nájmu či lízingových poplatkov, iný platy pre zamestnancov, atď). Od začiatku sme preto navrhovali namiesto úzko zameraných dotačných schém zjednodušenie a zjednotenie formy pomoci pre celú kultúrnu sféru, ktorá by mohlo zahŕňať nielen umelcov, ale i pracovníkov v kultúre. Pre jednotlivcov i subjekty sme navrhovali stanoviť finančnú kompenzáciu za každý mesiac trvania mimoriadnych opatrení vo výške určeného percentuálneho podielu z 1/12 príjmu podľa daňového priznania (za posledný rok, resp. z priemerného mesačného príjmu za posledné 3 roky), zníženého o prijaté príspevky od štátu, samosprávy a z fondov. Pri jednotlivcoch sme žiadali uplatniť kombináciu viacerých zdrojov príjmu (závislosť na viacerých zdrojoch príjmu je pre prácu v umení typická), zároveň mal pre jednotlivcov i subjekty platiť schválený maximálny limit celkovej poskytnutej pomoci.
V čom bola podstata návrhu: suma, ktorú si dokázal jednotlivec alebo subjekt zarobiť vlastnými silami v predchádzajúcom období, by bola považovaná za základ sumy, o ktorú v tomto roku príde. Prepad príjmov v kultúre je predsa nesporným faktom. Na základe reálneho vývoja by sa mohlo paušálne stanoviť percento poklesu a na základe možnosti štátu by sa stanovil adekvátny podiel zo straty, ktorý bude štát kompenzovať. Z pohľadu štátu môže byť jedno, či zarobené peniaze použil konkrétny jednotlivec (resp. subjekt) na lízing, nájom, zamestnancov, materiál atď, preto sme nevideli a nevidíme dôvod takéto položky pri kompenzáciách rozlišovať.
Riešenie by bolo jednoduché, ľahko overiteľné (založené len na jedinom údaji o príjme, ktorým disponujú aj daňové úrady) a hlavne RÝCHLO realizovateľné. Možnosť rýchlej a výraznej podpory
kultúry, akou sa vybrali mnohé krajiny, sa však do praxe nedostala. Na Slovensku sa začali uplatňovať špecifické dotačné schémy. Mnohí v kultúre cez záchrannú sieť počas doterajšieho priebehu prepadli. Snaha prideľovať podporu čo najspravodlivejšie automaticky vylúčila jednoduché riešenia a viedla nielen k výraznému časovému oneskoreniu pomoci, ale v konečnom dôsledku aj k nespravodlivosti, len v inej forme: veľmi špecificky nastavené podmienky mnohých z formálnych dôvodov vylúčili.
Poskytovaná pomoc vyzerá z pohľadu štátu inak, ako z pohľadu tých, ktorým je určená. Stretávali sme sa s prípadmi tých, ktorí sa k pomoci z formálnych dôvodov nedostali (hoci boli v porovnateľnej situácii ako oprávnení žiadatelia), i tých, ktorí síce kritériá spĺňali, ale aj tak sa o pomoc celé mesiace neúspešne pokúšali (do slepej uličky ich zaviedli technické problémy v systéme či pokyny vo formulároch…). Mnohí to radšej ani neskúšali. V auguste zverejnenú informáciu o uvoľnení väčšej finančnej sumy na podporu kultúre samozrejme kultúrna obec uvítala, ale radosť následne pribrzdil fakt, že peňazí sa na účtoch kultúra tak skoro nedočká. FPU (ktorý rozdelí väčšinu sumy) zverejní oznámenie o (ne)schválení žiadostí až o ďalšie 4 mesiace neskôr — v decembri… Trištvrte roka po prepuknutí pandémie, 9 mesiacov potom, ako mnohí – nie vlastnou vinou – prišli o celý či takmer celý zdroj svojho príjmu a ocitli sa v ťažkej či neriešiteľnej situácii.
Je prekvapujúce, že napriek pozitívnym prísľubom a zrealizovaným čiastkovým krokom je kultúrna obec zneistená? Je naozaj prekvapujúce, že tempo prijímania opatrení sa nestretáva v kultúre
s nadšením, že sa objavili mnohé negatívne reakcie? A pandémia sa rozbieha už v druhej vlne … Dáta v kultúre ešte stále chýbajú, preto zjednodušenie formy pomoci ani po polroku od začiatku pandémie neprestalo byť aktuálnou témou. Vážime si, že možnosť kombinácie viacerých zdrojov príjmu sa už konečne v oficiálnych návrhoch na nové opatrenia objavila. A oceňujeme, že pomoc bude nastavená aj spätne, pre tých, ktorí prišli o príjem v období marec – september 2020 (ministerka kultúry Natália Milanová, TA3 18.10.2020).
Aké sú riziká prebiehajúcej dotazníkovej akcie? Veľmi by sme uvítali, ak by bol výsledok čo najpresvedčivejší (a snažíme sa k tomu prispieť). Aj čiastkový výsledok pomôže spresniť obraz
o reálnej situácii, ale zároveň treba počítať aj s negatívnymi interpretáciami, opierajúcimi sa o možnú percentuálnu účasť zapojenia v prieskume (v zmysle spochybnenia kritického stavu kultúry i
celkového počtu ľudí, postihnutých dôsledkami reštrikčných opatrení štátu). Preto dotazníkovú akciu podporujeme s istou rezervou, ako krok, na ktorom sa – dúfajme — bude dať stavať. Sme presvedčení, že dlho odkladaným systémovým riešeniam sa aj tak skôr či neskôr nevyhneme.
Prečo sú dáta v kultúre dlhodobým problémom? Pripomeňme si dve nedotiahnuté riešenia, ktoré mali ambíciu problém systémovo riešiť. Už uplynulo najmenej 20 rokov od začiatku úvah o zriadení Centra vizuálneho umenia. Slovenská výtvarná únia požiadavku na zriadenie inštitúcie, zastrešujúcej výtvarné umenie, uviedla aj v otvorenom liste ministrovi kultúry F. Tóthovi (6. februára 2006). Pripomenuli sme, že v iných oblastiach umenia špecifické inštitúcie už roky existujú (Slovenský filmový ústav, Divadelný ústav, Hudobné centrum, Literárne informačné centrum), z výtvarného umenia je obdobným spôsobom zastrešená len menšia časť (Slovenské centrum dizajnu). Podľa predstavy, o ktorej sa vtedy diskutovalo, súčasťou strešnej inštitúcie mal byť výstavný priestor typu kunsthalle a informačno- dokumentačné centrum, ktoré malo vydávať aj časopis, komplexne pokrývajúci oblasť výtvarného umenia. Doteraz sa naplnila len jedna časť predstavy: zriadenia Kunsthalle sme sa dočkali.
Opakované konštatovanie (na zasadaniach krízovej pracovnej skupiny MK na jar), že nedostatok dát je najväčším problémom práve vo výtvarnom umení, nemohlo byť preto prekvapením: bolo len logickým dôsledkom dlhodobého obídenia výtvarného umenia v systéme. Ak by sa bol systém takýchto strešných inštitúcií už v čase, keď sme na to upozorňovali, dobudoval a mali by vytvorené podmienky na systematickú informačno-dokumentačnú činnosť v oblasti svojho pôsobenia, dnes by sme nezápasili s problémom nedostatku vierohodných dát, brzdiacich prijímanie adekvátnych opatrení.
Druhou nevyužitou šancou bolo prijatie zákona o evidencii profesionálnych umelcov (11. novembra 2015). Zákon bol prijatý ako prvý krok v duchu koncepcie Štatútu umelca (Odporúčanie UNESCO k Štatútu umelca z r. 1980 má už 40 rokov). K dnešnému dňu už mohla existovať relevantná databáza profesionálnych umelcov zo všetkých oblastí umenia. Za 5 rokov od prijatia zákona sa však — v rozpore s dôvodovou správou k uvedenému zákonu — neprijal ani jeden zákon, ktorý by využil jeho potenciál pri riešení praktických problémov umenia. Konkrétne návrhy sme v mene umelcov opakovane predkladali, znovu a znovu. Naposledy na zasadaní pracovnej skupiny MK k tzv. sponzorskému zákonu (16. júla 2020). Aspoň jeden prijatý zákon, nadväzujúci na evidenciu, by bol pozitívnym precedensom, ukázal by potenciál evidencie v praxi. Výsledok je zatiaľ nulový. Dôsledok? Umelci nie sú motivovaní zaevidovať sa (nemôžeme im to ani vyčítať) a databáza je preto stále len v začiatkoch.
Následky sa negatívnym spôsobom prejavujú aj teraz, v súvislosti s dotazníkom MK. Prečo by mali umelci veriť, že tentokrát to „štát“ myslí vážne, že si z nich zas niekto nerobí dobrý deň? Niektorí už raz uverili, absolvovali proces zaevidovania, zaplatili aj príslušný poplatok. Ale v rozpore s prísľubmi nič, čo by malo reálny vplyv na ich život, pre nich z evidencie doteraz nevplýva. Ak sa začnú
konkrétne, na evidenciu nadväzujúce opatrenia konečne prijímať, dlhoročná energia venovaná príprave nástroja na riešenie sociálneho postavenia umelcov sa bude môcť zúročiť aj v reálnom živote. Je najvyšší čas začať konať. Popri potrebe sfunkčnenia evidencie v súčasnej podobe sa objavujú z viacerých strán aj úvahy, či nerozšíriť evidenciu o kategóriu pracovníkov v kultúre. Zváženie formy a podmienok je na širšiu odbornú diskusiu. Obraz kultúrneho a kreatívneho priemyslu by tak nadobudol nový, reálnejší rozmer. A poskytol by do budúcnosti dáta, ktoré nám teraz tak veľmi chýbajú.
Napriek všetkému, napriek obavám, problémom, neistote a všeobecne prevládajúcej skepse pomáha zachovať optimizmus, ak vidíme, že aspoň niektoré aktivity majú zmysel. Ak by sme stratili
optimizmus, druhou možnosťou by bolo zobrať to v duchu nápisu v galérii Piramid Sanat priateľa Bedriho Baykama v Istanbule: Z dôvodu nedávnych úsporných opatrení bolo svetlo na konci tunela vypnuté (Due to recent cutbacks the light at the end of the tunnel has been turned off).
Akad. maliar Pavol Kráľ absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1973–1979). Venuje sa najmä maľbe, ale aj kresbe, grafike, grafickému dizajnu, kamennej mozaike, realizáciám v architektúre či performance. Okolo 30 autorských výstav, okolo 150 kolektívnych výstav (Slovensko, Rakúsko, Česká republika, Poľsko, Tunis, Čile, Mexiko, Slovinsko, Čína, Belgicko, Bulharsko, Andorra, Portugalsko, Rumunsko, Francúzsko). Účasť na sympóziách (Slovensko, Poľsko, Rakúsko, Tunis, Slovinsko, Andorra). V mene umelcov dlhodobo iniciuje zmeny v legislatíve pre oblasť kultúry, pripravuje analýzy a návrhy. Je autorom článkov i publikácií (napr. https://svu.sk/sk/cierne-ovce-umenia‑2/ ). Aktivitami v oblasti právneho a sociálneho postavenia umelcov je známy i v zahraničí. Ako rečník je pozývaný na odborné podujatia i mimo Európy. Žije a pracuje v Bratislave.